Cesta za slobodou

Autor: Nicola Demeterová, 18 rokov, Košice

Inscenácia sa odohrávala okolo dvoch postáv, muža a ženy, a ich cesty za slobodou alebo miestom, kam by patrili. Postavy boli často kontrastné a svoju situáciu zvládali úplne inak.

Zatiaľ čo pre muža bolo dôležité, aby bol slušne oblečený a mal so sebou svoj vysokoškolský diplom (dôkaz o tom, že existuje), pre ženu bolo oveľa dôležitejšie zobrať si so sebou mnoho vecí viažúcich sa na jej spomienky. Musela ich nosiť so sebou, pretože už nezostal nikto iný, kto by spomienky vyrozprával. No muž sa k jej príbehom postavil odmerane. Hovoril, že všetky jeho historky zostali doma. Ona bola veľmi zhovorčivá a otvorená, on skôr uzavretý, nechcel všetko zdieľať. Ona má ladné pohyby a on je skôr nemotorný. On má vytýčenú destináciu ich cesty v mysli a je preňho dôležité sa tam dostať (dokonca nosí so sebou vždy kľúče). Jej viac než na tom, kam smerujú, záleží na tom, aby zostali spolu. Ona by mohla zostať hocikde, kde by im bolo dobre.

Clona rozdeľujúca javisko po šírke na dve časti predstavovala zaujímavý spôsob, ako oddeliť publikum od účinkujúcich. Clona bola síce priehľadná, ale mierne zhoršovala viditeľnosť toho, čo sa za ňou dialo, a postavy sme sledovali v akomsi opare. Dá sa to vnímať aj tak, že my ako publikum nie sme súčasťou ich príbehu. Alebo že oni nás cez plachtu nevidia a sú vo svojom príbehu sami.

Zaujala ma aj ich konverzácia o tom, čo by si zobrali na opustený ostrov. Muž odpovedal, že by si zobral nôž. Predstavujem si, že chcel byť praktický, ale ženská postava to vnímala inak. Rozhovor sa zvrtol na menšiu hádku o tom, že mužská postava by pre prežitie a ochranu zabíjala. Tu žena odpovedala, že každý nakoniec všetko robí zo sebaobrany. To je myšlienka na zamyslenie. Ak každý robí veci zo sebaobrany, myslí si, že hocičo, čo urobí, je oprávnené, pretože sa tým chráni. No ospravedlňuje to aj ľudí, ktorí robia zlé veci na svoju ochranu? Je to stále sebaobrana, keď ubližujeme druhým?

Čo sa týka pohybového elementu inscenácie, mám pocit, že prispieval k hovorenému slovu, no bol pre mňa aj celkom mätúci. Aj napriek tomu, že je pre mňa zložitejšie pochopiť pohyb, viem ho oceniť. Ako napríklad v prvých častiach inscenácie, keď to vyzeralo, že hercov niekto ťahá za nohy, ruky. Vyzeralo to veľmi realisticky. Taktiež ich hry so stoličkami, ktoré väčšinou začínala žena, mi pripadali zaujímavé. Možno aj tým, ako bolo pre nich dôležité, aby sa stále dotýkali aspoň jednej z nich.

Prechod hry do prednej časti scény, teda pred „plachtu“, bol neočakávaný, no veľmi vítaný. Nemyslím, že som predtým videla predstavenie, kde by sa vystupovanie odrazu zmenilo na úplne iný žáner, ale veľmi to oceňujem. Stand-up komédia podaná Nasi Motlagh ma veľmi pobavila, aj preto, že obsahovala množstvo sarkastických poznámok o našej spoločnosti. Zdieľanie jej príbehu a názorov rozhodne priblížilo tému inscenácie a pomohlo mi pochopiť, o čom to vlastne je. Páčilo sa mi aj, ako túto komickú prestávku využili na prosbu smerovanú k publiku, prispieť utečencom a ľuďom, ktorí to potrebujú.

Prvá časť výstupu Nasi Motlagh bola humornejšia. Ironicky v nej rozprávala o slovenskej spoločnosti a hlavne o tom, ako vnímame rasizmus a migráciu. V druhej časti sa Motlagh zamerala viac na svoju osobnú skúsenosť - svoj príbeh imigrácie z Iránu na Slovensko. Hovorila o tom, čo imigrácia znamenala pre ňu a jej rodinu a čoho sa musela na ceste za slobodou vzdať. Je jedna veta, ktorú si z jej výstupu budem určite pamätať, a to: „Ozajstná sloboda je, keď už nemusíš hľadať odpoveď na otázku, kto si“.
Zakomponovanie úseku z reálnej konverzácie medzi utečencom - študentom zo sýrskeho mesta Allepo, a nemeckou novinárkou z 2014 do príbehu dvoch postáv posunulo inscenáciu na iný level. Myslím, že si publikum uvedomilo, že je to naozajstný problém a vnímali potom zvyšok predstavenia už inak.

Čo sa týka kostýmov, muž mal na začiatku na sebe elegantný oblek, a potom sa prezliekol do sivej teplákovej súpravy, ktorú mala oblečenú aj žena. Práve oblek preňho predstavoval dôležitú vec, ktorí si chcel vziať so sebou (v imigrácii mu mal dodať dôležitosť). Na druhej strane, prostredníctvom šedých nenápadných teplákových súprav, ktoré mali postavy na sebe, tvorcovia a tvorkyne poukázali na to, ako sú títo ľudia väčšinou prehliadaní.
Základnou témou inscenácie bola imigrácia a ako ju ľudia na úteku zvládajú, aj keď to mi spočiatku jasné nebolo. Myslím, že cieľom bolo nám privilegovaným priblížiť, aké ťažké je to pre niektorých ľudí na svete, pretože na Slovensku sa to veľmi nerozoberá. Radi sa sústredíme na vlastné problémy a často nevnímame, čo sa deje inde na svete. Počas inscenácie sme vnímali trápenia a dilemy ľudí na úteku, ale aj ich obyčajné ľudské myšlienky, pretože hoci ich situácia bola zložitá, nebola tým jediným, na čo mysleli.
Pre ľudí je vždy dôležité sa spojiť, zdieľať s niekým svoj osud, mať sa s kým porozprávať. Mám pocit, že postavy sa navzájom potrebovali a boli schopné jedna druhej pripomínať, že stále existuje nádej a že všetko bude v poriadku.

Partnerské divadlá:

Hlavný
organizátor

Hlavný partner
Z verejných zdrojov podporil

Partner
projektu

© 2021 SC AICT