Migračný úrad MV SR
Zastavení, o ktorých hovorí inscenácia nezávislého zoskupenia Uhol_92, sa nachádzajú za priesvitnou látkou. Dala by sa nazvať hranicou, obrazovkou alebo múrom. Hra sa zaoberá najmä percepciou majoritnej, privilegovanej populácie, ktorá na problematiku utečenectva nazerá s odstupom. Rada by som ocenila preklad konverzácie medzi Nemkou Juliou a sýrskym utečencom Faizom, ktorý zakomponovali medzi roviny galavečera a dialógu dvoch anonymných ľudí na úteku.
Kostýmy a choreografia Jablonského a Libjakovej dotvárajú obraz zraniteľných bytostí, sivej masy, ktorou by sme sa mohli stať aj my. Ich dialógy by sa dali označiť prívlastkami „nekoherentné“ a „nekonkrétne“, keďže sa neopierali o subjekty, na základe ktorých by sme mohli aspoň čiastočne identifikovať alebo analyzovať ich vlastnosti. Absenciu konkrétnosti do určitej miery substituujú predmety, ktoré bezmenná ženská postava nosí z výlučne sentimentálnych dôvodov (napríklad čajový set). V stand-upe odznieva veta: „Prosím, zapnite si svoje mobilné telefóny. Na číslo 837 môžete poslať prázdnu sms a týmto spôsobom darujete svojich slovenských 5 eur organizácii Človek v ohrození,“ čím autorky publiku pripomínajú, aké jednoduché je pre ľudí so stabilným socioekonomickým zázemím pomôcť vylúčeným.
Ústrednými motívmi diela bolo vykorenenie a privilégium. Niektoré repliky a scény Zastavených (ako napríklad vtipy Nasi Motlagh, ktoré majú priniesť odosobnený, „západný“ pohľad na utečenectvo) hraničia s gýčom, čo komplikuje posudzovanie diela ako celku.