Derniéra inscenácie Don Carlos v Opere SND
Verdiho opera Don Carlo skomponovaná podľa rovnomennej drámy Friedricha Schillera predostiera dramatický príbeh o deštruujúcej moci i nenaplnenej láske. Je dôležitejšie vládnuť alebo milovať? Aj túto otázku kládla inscenácia, ktorú v Opere SND v roku 2018 naštudoval slovinský režisér Diego de Brea. Decembrová derniéra nastolila aj inú otázku: čo z jeho Dona Carla po piatich rokoch zostalo? V divadle častokrát platí, že čím dlhšie je dielo v repertoári, tým menej sa predstavenia podobajú premiérovanej podobe. Žiaľ, aj v tomto prípade ostala nejedna režisérska idea len peknou spomienkou.
Absentujúcu ruku režiséra bolo cítiť najmä v nezladenosti zborového telesa: na viacerých miestach sa speváci a speváčky strácali na javisku, choreografii chýbala synchronizácia a presnosť. De Brea mal očividne v pláne prostredníctvom zboru dynamizovať mizanscény, jeho idea však narazila na nedostatok pohybovej disciplíny. Snaha o autonómny režijný výklad bola citeľná, no dramatické situácie najmä v prvom dejstve stratili pointy, inscenácia nabrala na gradácii až po prvej prestávke.
Vokálne party Dona Carla si vyžadujú pomerne dramatické hlasy, samozrejmosťou je veľký rozsah, precízna intonácia a štýlové frázovanie. S týmito kritériami občas bojovala mezzosopranistka Gosha Kowalinska, ktorá stvárňovala princeznú Eboli. Viaceré pasáže, najmä vo vyššej polohe, trpeli na nedostatok lesku a koncentrácie. Naopak, v nižšie položených častiach mala problém udržať intenzitu hlasu, takže ju orchester aj napriek empatii dirigenta Juraja Valčuhu chvíľami prekrýval. Naopak, pôsobivým výkonom sa uviedol Jozef Benci ako Veľký inkvizítor: hoci sa jeho postava objaví na javisku len trikrát, vďaka mohutnému, kovovo rezonantnému, v hĺbkach impozantne sonórnemu materiálu patrila k najvydarenejším kreáciám. Najlepšie zvládnutou časťou predstavenia bola práve scéna Veľkého inkvizítora s kráľom Filipom II. v podaní Petra Mikuláša, v ktorom oba basové hlasy farebne krásne súzneli. Javiskovo skúsený, osobnostne charizmatický Mikuláš sa v obsadení vynímal aj činoherným uchopením roly.
Spomedzi veľkých postáv bol vokálne najvýraznejším Rodrigo Posa, ktorého Daniel Čapkovič naplnil príťažlivým barytónom – v nižšej polohe pevným, no zároveň vláčnym a ľahkým, vo výškach voľným, v ozdobách tónovo presným. Tmavý timber s potrebným napätím pôsobil naliehavo a vrúcne, čo bolo potrebné nielen v duetách s Pavlom Bršlíkom ako Donom Carlom, ale aj vo chvíli Posovho umierania. Bršlík napriek stále pomerne lyrickému materiálu zvládol svojej postave dodať aj silu a objemnosť. Sopranistka Jolana Fogašová ako kráľovná Alžbeta zaujala hlasovým rozsahom. V nižšej polohe znela zamatovo a stabilne, no výšky boli miestami priostré.
Scénografia Diega de Breu a Jaroslava Valka vyznela skôr ako praktické riešenie priestoru než podpora režisérskej idey. Scéne dominovali veľké schody pripomínajúce tribúnu na športovisku, primárne sa využívali pri zborových výstupoch. Nad javiskom sa nachádzala obrazovka, na ktorej sa počas celého predstavenia premietali obrazy. Žiaľ, výber diel pôsobil príliš prvoplánovo a gýčovo. V romantických častiach inscenácie sa objavovali maľby navodzujúce mäkkú, príjemnú atmosféru, vo výstupoch diktátorov – kráľa Filipa či Veľkého Inkvizítora – ich vystriedali fotografie sôch, evokujúce pevnosť až bezcitnosť.
Kostýmové riešenie Blagoja Micevskieho pôsobilo pri viacerých postavách ako recyklácia z predošlých inscenácií, bez väčšej potreby interpretácie. Poniektoré kostýmy ladil do romantického štýlu, napríklad šaty princeznej Eboli či rúcha zboristiek oblečených za mníšky. U Alžbety aspoň farebné zmeny odevu odrážali vývin jej dejovej pozície: z pôvodných čiernobielych v prvom dejstve sa v scéne autodafé prezliekla do kráľovskej červenej róby, čierne šaty v poslednom dejstve signalizovali bezvýchodiskovosť jej situácie.
Verdiho Don Carlos je divadelne vďačným titulom. Ponúka široký rozptyl tém – tak súkromných (láska, moc, zrada), ako aj politických. Inscenácia Slovenského národného divadla ostala v bezpečnej zóne, režisér sa nesnažil príliš aktualizovať ani politizovať námet, ktorý libreto ponúka. A keďže sa z nej od premiéry k derniére vytratila aj pôvodná de Breova idea o moci zabíjajúcej lásku a odsudzujúcej človeka k samote, stal sa z nej kostýmovaný koncert lákajúci publikum na spevácke mená a kvalitné hudobné naštudovanie, ktoré pri posledných uvedeniach garantoval vynikajúci dirigent Juraj Valčuha.
Recenziu si môžete vypočuť v rozhlasovom spracovaní, ktoré bolo odvysielané v premiére 13. 12. 2023 na Rádiu Devín: https://devin.rtvs.sk/clanky/reflexia-a-kritika/347505/divadelna-recenzia-derniera-inscenacie-don-carlos-v-opere-snd