Moc, nesloboda a nešťastná láska
Inscenácia Verdiho opery Don Carlo, ktorá mala premiéru v roku 2018, doznela v Slovenskom národnom divadle ako rozpadajúci sa príbeh so zriedkavými silnými momentmi.
Výprava, na ktorej sa podieľali režisér Diego de Brea a scénograf Jaroslav Valek, bola veľmi jednoduchá, statická rovnako ako postavy, ktoré sa po javisku hýbali len minimálne. Veľké schody ostali v podstate nevyužitým prvkom a premietanie obrazov na obrazovku v pozadí scény bolo veľmi gýčovitým doplnkom. V záujme dynamizácie diania siahli tvorcovia po rôznych efektoch – divadelnom dyme či hre s farebným svietením. Občas sa takýmto spôsobom podarilo pekne podčiarknuť vzniknutú atmosféru.
S príchodom Alžbety a Filipa II. sa k divákom dostáva informácia o ich čerstvo uzatvorenom manželstve, ale do hľadiska neprenikla žiadna emócia ani napätie, ktoré by medzi nimi malo vládnuť. Pre Alžbetu bola svadba s Filipom len povinnosťou, nie činom z lásky, a tak príval emócií nasleduje až s prvým číslom nešťastného Dona Carla, ktorý v ňom vylieva svoje srdce, plné lásky k Alžbete, ktorá sa sobášom s jeho otcom stala jeho nevlastnou matkou. Prežívajúci muky z tejto nenaplnenej lásky sa priznáva priateľovi Rodrigovi. Pavol Bršlík v titulnej postave nesklamal, ale ani nenadchol. Herecky bol jeho výkon vyvážený a uveriteľný, jeho tenor sa pekne lial, ale neznel natoľko volumenózne, ako sa to počas celého predstavenia darilo Danielovi Čapkovičovi. Rodrigo je najpozitívnejšou a najhrdinskejšou postavou opusu. V Čapkovičovom podaní sa stal nielen hrdinom príbehu, ale aj čo sa týka speváckeho nasadenia a výkonu. S každým jeho príchodom na javisko nastalo príjemné zobudenie a precitnutie z monotónnosti inscenácie. Jeho živý spev vynikal v každom duete, ktorého bol súčasťou, part Rodriga predvádzal v priamo vedenom tóne a s patričnou hrudnou rezonanciou. Výborný Čapkovičov výkon ocenilo aj publikum, ktoré mu pri záverečnej klaňačke venovalo najväčší potlesk.
V prvej časti pôsobila kráľovná Alžbeta v podaní sopranistky Jolany Fogašovej dosť plocho a bez farby. Jej hlas vynikol hlavne vo vysokých tónoch, ale v snahe o kultivované spievanie bol miestami až príliš tlmený a málo výrazný, v nižších polohách mu zase chýbal lesk a svetlo. Herecky aj spevácky najviac naplnené boli jej duetá s Donom Carlom a tiež dueto s Filipom vo štvrtom dejstve, kde ju Filip obviní z nevery, kvôli nájdenému Carlovmu obrázku v jej šperkovnici.
Za najatraktívnejšiu a citovo najviac nabitú časť považujem monológ Petra Mikuláša v úlohe Filipa. Majestátny materiál znel vyvážene v každej polohe árie, hoci treba uznať, že mu v tejto časti výrazne pomohol orchester, ktorý podopieral jeho hlas na miestach, kde už dostatočne nerezonoval. Avšak vďaka spoľahlivej technike, intenzívnemu výrazu a dynamickému dôrazu ponúkol skúsený umelec obdivuhodný a kvalitný spevácky zážitok. Počas celého večera dokázal udržať a naplniť psychologicky náročný profil svojej postavy. Túto krásnu a pochmúrnu situáciu, keď po prvý a vlastne aj jediný raz vidíme kráľa Filipa zraneného a citlivého, by mal úplne rozbiť Veľký inkvizítor. S ním sa na javisko dostáva strach, rešpekt i pasívna agresia, ktorá z neho vyžaruje. Jozef Benci je na toto všetko so svojim dunivým basom výborným kandidátom, niečo ale napriek tomu chýbalo. Myslím si, že toto bol najväčší problém celého predstavenia: budovanie napätia bolo mnohokrát výborne našliapnuté, ale nikdy sa nedotiahlo do dokonalosti. Dueto Filipa a Veľkého inkvizítora bolo na začiatku napínavé, ale postupne z neho mizla iskra, až ku koncu stratilo farbu i pocit strachu.
Podobnou situáciou, ktorá mala spočiatku silnú atmosféru, bola scéna „autodafé“. Červeným svetlom zaliate schody postavené do polkruhu sa tu konečne využili a otvorili, kacíri zavesení za ruky a postupne vytiahnutí do výšky zhmotňovali krutosť výjavu. Starostlivo budovanú atmosféru však pokazila nepripravenosť a chaotickosť zboru. Jeho členovia pôsobili v takejto vážnej chvíli až komicky, keď prichádzali na javisko neskoro, postupne, nezorganizovane a budili dojem, že nevedia, čo majú robiť.
Ďalším problematickým momentom recenzovanej derniéry bol výkon hosťujúcej poľskej mezzosopranistky Goshe Kowalinskej. Interpretka inklinuje k teatrálnejším výrazovým prostriedkom, aj jej spev v niektorých partoch pôsobil kŕčovito. V koloratúrach sa nevedela uvoľniť a až nebezpečne tlačila na vysoké tóny. Forsírovaním hlasu narušila kulmináciu hudobného napätia, ktoré v štvrtom dejstve Filip a Alžbeta spolu vystavali. V tejto scéne Filip obviní Alžbetu z nevery, správa sa k nej majetnícky, agresívne ju sotí na zem. Do presvedčivo stupňovanej dramatickej situácie vstupuje Eboli, ktorá sa priznáva, že je Filipovou milenkou – to ona ukradla šperkovnicu a podsúvala kráľovi nepravdivé informácie o Alžbetinej nevere. Žiaľ, Kowalinska bola v tejto kľúčovej chvíli priveľmi afektovaná a intonačne neistá.
Akú tému sa vlastne snažil režisér vyzdvihnúť? Na pozadí nešťastných, nenaplnených lások, intríg a osobných problémov sledujeme utláčaný flámsky ľud a tému kacírstva. Kto tu naozaj vládne? Hoci kráľ Filip pôsobí ako tvrdý muž a vládca, je to tak len do príchodu Veľkého inkvizítora. Ani sám Filip nemá v rukách najvyššiu moc. Nemá ju nad svojim ľudom a napokon, ani nad sebou samým. Svoje emócie, ani emócie svojej ženy alebo svojho syna ovládať nemôže.
Rodrigo sa zas a znova stáva záchrancom situácie – je natoľko výrazným činiteľom deja, že by pokojne mohol byť hlavnou postavou. Stáva sa symbolom čistých a morálnych hodnôt: Zastáva sa flámskeho ľudu, bojuje za jeho slobodu a spravodlivosť, a zároveň je veľkou oporou Dona Carla. To on mu zabráni, aby zabil vlastného otca, on za ním prichádza do väzenia, aby sa s ním dobrovoľne vymenil a tým ho vyslobodil. Pri tomto poslednom skutku zomiera, keď ho neznáma postava zozadu zastrelí. Táto tragická a emotívna chvíľa akoby – hoci len na okamih a pomyselne – spojila otca so synom v ich žiali za Rodrigom, ktorého mali úprimne radi.
Don Carlo sa po nešťastnej udalosti rozhodne opustiť Španielsko. Pri rozlúčke s Alžbetou v záhrade ich pristihne Filip. Hoci ich vzťah zostal po celý čas platonický a nevinný, Filip ich opätovne obviňuje z nevery a syna odsudzuje na smrť. V tejto chvíli ako deux ex machina zasahuje tajomná postava Mnícha. Chúlostivá mizanscéna však nebola zvládnutá, takže záver opery zanechal len veľký otáznik. Identita záhadnej postavy a koniec Dona Carla ostali neodhalené a diváci zmätení. Orchester pod taktovkou dirigenta Juraja Valčuhu tak predstavoval jediné bezchybné, nádherne znejúce záchranné lano posledného predstavenia tejto inscenácie.