Všetko hore nohami...
Pucciniho Tosce odzvonilo. Opera po šiestich rokoch opúšťa dosky Slovenského národného divadla, kde sme ju mohli naposledy vidieť počas derniéry dňa 1. 12. 2024. Dej plný hlbokých emócií tak prichádza ku koncu, orchester odkladá svoje precízne naladené nástroje. Lúčime sa s inscenáciou plnou symbolizmu a originálnych hereckých stvárnení hlavných postáv.
Tosca je veristická opera skladateľa Giacoma Pucciniho, ktorej libreto bolo napísané podľa divadelnej hry La Tosca francúzskeho dramatika Victoriena Sardoua. Režisér Martin Bendik príbeh vykreslil pomerne realisticky, no s výskytom mnohých viac či menej skrytých symbolov. Premiéru, ktorou sa zároveň otváral piaty ročník Festivalu európskeho divadla (Eurokontext.sk), mala inscenácia na záver 98. sezóny SND.
Pozoruhodným prvkom divadelného tvaru je scénografia Juraja Fábryho. Po zdvihnutí opony sa pred nami otvára priestor kostola – mohutné stĺpy posiate maľbami maliara Maria Cavaradossiho, za nimi kovová konštrukcia, z ktorej pracuje, na nej mnoho plechoviek s farbami, štetcov a iných umeleckých potrieb. V pozadí sa vyníma socha Panny Márie v nadživotnej veľkosti a za ňou menší uzavretý priestor, kaplnka, do ktorej sa Angelotti skrýva po príchode Kostolníka. Zaujímavosťou scénického riešenia je významový posun medzi prvým a posledným dejstvom. Zatiaľ čo v úvode inscenácie je scéna vystavaná konvenčne, v treťom sa zobrazuje hore nohami. Stĺpy vytvárajú umelecké stalaktity a Panna Mária visí zo stropu dolu hlavou. Tento prevrat znázorňuje rozpad náboženstva, spoločnosti i životov hlavných predstaviteľov.
Dejovú atmosféru dotvárajú projekčné plochy. Zo začiatku sú umiestnené po bokoch javiska, pre divákov sediacich uprostred sály sú tak, žiaľ, ťažko viditeľné. Počas druhého dejstva sa už však nachádzajú uprostred javiska natočené smerom k publiku. Umožňujú vidieť dianie odohrávajúce sa mimo scény a pomáhajú tým navodiť silnejšie emócie. K tomu prichádza napríklad v momente, keď sa na projekčných plátnach zjavujú kvapky dažďa stekajúce po okne za sychravého dňa. Sálou sa nesie chladná, depresívna nálada umocnená strachom z neustáleho pozorovania, ktorý prináša tieňohra strážnikov zobrazená na zapršanom obloku. Počas Toscinej árie Vissi d’arte sa obraz mení na makovicové pole výrazne červenej farby, ktoré symbolizuje jej hlboké emócie a beznádej.
Z obsadenia najviac zaujal tenorista Diego Godoy v postave Cavaradossiho. Vďaka vzornej koncentrácii hlasu rezonovali sálou najmä vysoké tóny a zásluhou dramatického timbru bez problému prespieval orchester aj v jeho najvýraznejších pasážach. I po hereckej stránke sa v prípade Godoya dá hovoriť o kvalitnom výkone, i keď sa v niektorých hereckých prvkoch či pohyboch objavila nadmerná teatrálnosť, ktorá navodzovala pocit maniery. V niekoľkých momentoch tak jeho prejav pôsobil až rušivo a odvádzal pozornosť od zvyšného diania na javisku. Jeho spojenie do hereckého páru s Jolanou Fogašovou sa javí trochu neprirodzene, nakoľko medzi nimi nevznikla partnerská chémia, ktorá je pre dramatický dej opery Tosca nevyhnutná.
Jolana Fogašová znázorňuje u Pucciniho často sa vyskytujúcu silnú ženskú hrdinku. Svojou farbou hlasu (dramatický soprán) skvelo dopĺňala tenorový timber Godoya, čím sa sčasti vyplnili medzery v ich hereckej párovej kompatibilite. Výrazným hereckým momentom sa v jej podaní stáva scéna, v ktorej Tosca zabíja Scarpiu. Tesne pred týmto činom Tosca nenápadne vzhliada smerom k nožu, no i z jej minimálneho gesta vieme odčítať nerozhodnosť a uvažovanie, či má tento skutok vykonať. Part Toscy poskytuje Fogašovej príležitosť na plné preukázanie jej speváckej kvality, v niektorých pasážach však bolo cítiť forsírovanie, ktoré vyústilo do vibráta. Postavu však hrá s ladnou eleganciou, až akýmsi noblesným odstupom, takže inscenácia prináša novú rovinu a uhol pohľadu na zvyčajne vášnivo vykreslenú Toscinu osobnosť.
Trio hlavných postáv uzatvára Scarpia v podaní Daniela Čapkoviča. Barytonista vytvára dokonalý model antagonistu: vďaka výzoru a správaniu sa nedá pochybovať o Scarpiovom negatívnom natureli, hoci jeho hlas znie skôr nežne a zamatovo než drsno, zlodušsky. Po hereckej stránke prináša Čapkovič do inscenácie mnoho detailov, ktoré pomáhajú vykresliť osobnosť jeho postavy. Počas scény, v ktorej Cavaradossi zúrivo vyčíta Tosce, že ho vyzradením Angelottiho úkrytu zradila, sa v úzadí javiska Scarpia nenútene opiera o stôl a sledujúc dramatickú scénu odohrávajúcu sa pred ním oberá strapec hrozna s náznakom triumfálneho úsmevu. Impozantným prvkom v podobe svetelného efektu sa stáva bodový reflektor počas scény Scarpiovej vraždy. Svetlá reflektorov namierených na postavy Toscy a Scarpiu splývajú v jeden veľký svetelný kruh, po Scarpiovom poslednom výdychu sa však jeho bodový reflektor vypína, čím je jeho smrť zvýraznená aj po vizuálnej stránke.
Záver inscenácie je vykreslený veľmi divadelne. Po falošnej poprave Cavaradossiho, pri ktorej však naozaj zomiera, keďže bola vykonaná rovnako ako „v prípade Palmieriho“, sa Toscino zúfalstvo stupňuje. Vrchol dosahuje v bode, keď začuje hlasy vojakov, ktorí práve objavili Scarpiovo telo. Tosca sa rozbieha naproti zadnej stene javiska, ktorú rozráža, kusy muriva v tvare veľkých kvádrov ťaživo dopadajú na javisko. Tmavé javisko zaplaví jasná žiara prenikajúca otvorom v stene, ktorý symbolizuje svetlo na konci Toscinho tunela.