Tosca na rozlúčku: Dráma, vášeň aj nevyužité možnosti
Posledné uvedenie Pucciniho opery Tosca v Slovenskom národnom divadle bolo večerom plným emócií, ktorý spojil pôsobivú hudobnú interpretáciu, symbolickú scénografiu a výrazné spevácke výkony. No napriek tomu, že inscenácia mala viacero silných momentov, nie všetky jej prvky dosiahli ideálnu rovnováhu.
Tosca patrí k vrcholným opusom veristickej opery. Dráma odohrávajúca sa v revolučnom Ríme na začiatku 19. storočia rozpráva príbeh lásky, zrady a politickej moci. Jej ústredným bodom je vzťahový trojuholník medzi speváčkou Floriou Toscou, maliarom Mariom Cavaradossim a podlým šéfom polície Scarpiom. Tento emotívny sujet vyžaduje od interpretov nielen dokonalý spev, ale aj presvedčivý herecký prejav.
Jolana Fogašová ako Floria Tosca predviedla svoj zvučný soprán, ktorý dokázal preniknúť celým divadlom a zachytiť emocionálnu intenzitu a zanietenie Pucciniho ikonickej hrdinky. Jej interpretácia však miestami trpela technickou nevyváženosťou. Spev bol príliš forsírovaný, pričom hlasové prechody medzi hrudným a hlavovým registrom nepôsobili plynulo, čo narušilo prirodzenú kontinuitu jej prejavu. Napriek týmto nedokonalostiam dokázala Fogašová vniesť do svojho výkonu dramatickosť a vášeň, ktoré sú kľúčové pre stvárnenie postavy Toscy.
Diego Godoy v úlohe Maria Cavaradossiho pôsobil ako najsilnejší spevácky element večera. Jeho tenor bol farebný, pružný a vo výškach čistý. To prinášalo pôžitok z umelcovho hlasového rozsahu a technickej zdatnosti. Jeho výkon vyžaroval muzikalitu a cit pre dramatický oblúk postavy, vďaka čomu dokázal upútať aj v emocionálne vypätých momentoch. Chvíľami však bolo možné spozorovať isté manieristické tendencie, keď spevák kládol väčší dôraz na sebaprezentáciu než na samotný výraz hudby. Akoby sa viac snažil zapôsobiť vlastnou individualitou než nechať postavu a príbeh prehovoriť prirodzene. Prehnané gestá i ďalšie výrazové prostriedky miestami odvádzali pozornosť od hudobnej línie. Napriek týmto momentom vynikal ako stabilný pilier celého predstavenia, jeho hlas mal najvyváženejšiu dynamiku a charizmu, ktorá podčiarkla profil romantického hrdinu.
Hoci Jolana Fogašová ako Tosca a Diego Godoy v úlohe Cavaradossiho podali silné individuálne výkony, medzi ich postavami chýbala výraznejšia scénická chémia. Obaja interpreti pôsobili skôr ako samostatné osobnosti než ako prepojený milostný pár, ktorého vzťah je ústredným emocionálnym jadrom opery. Ich spoločné scény nevyžarovali takú súhru alebo napätie, aké by umocnilo dramatický rozmer ich tragickej lásky. Táto absencia vzájomného prepojenia miestami oslabovala dojem z ich jednotnej interakcie a mohla pôsobiť, že každá z postáv existuje viac vo svojom vlastnom svete než v spoločnom osude.
Daniel Čapkovič ako Scarpia zaujal vláčnym a zamatovým barytónom, ktorý však nedosahoval potrebnú dramatickosť na zosobnenie zloducha. Aj keď bol jeho spev technicky presný a kultivovaný, v dramatických okamihoch mu chýbala intenzívnejšia výbušnosť, ktorá by umocnila a podčiarkla charakter tyranského Scarpiu.
Filip Tůma ako Cesare Angelotti stvárnil svoju úlohu dôstojne, no jeho spev trpel menšou koncentráciou hlasu, čo miestami oslabilo jeho výraznosť na scéne. Hoci jeho basbarytón má príjemnú farbu, v dramaticky naliehavejších okamihoch by sa od neho očakávala väčšia intenzita. Tůmov prejav však bol technicky spoľahlivý a napriek drobným rezervám bol solídnou súčasťou ansámblu. Vysoké profesionálne kvality mali tiež vedľajšie postavy Scarpiových prisluhovačov. Znelý tenor Petra Račka dodal Spolettovi potrebnú dynamiku, technicky precízny bol aj Yaroslav Fedorenko ako Sciarrone. Bratislavský chlapčenský zbor vniesol do predstavenia nežnosť.
Scénické riešenie Juraja Fábryho kombinovalo osvetlené panely s projekciami. Panely s vyobrazeniami fresiek poskytli pôsobivú atmosféru, ktorá harmonicky zapadala do historického kontextu opery. Avšak projekcie, ktoré zobrazovali napríklad makovice, oblohu či rôzne postavy, boli miestami rušivé. Ich občasná prítomnosť v pozadí odvádzala pozornosť od samotného deja a speváckych výkonov. Naopak, silným symbolickým momentom v treťom dejstve bolo zobrazenie sochy Panny Márie hore nohami. Tento obraz jasne odkazoval na premenu Toscy z oddanej a pobožnej ženy na vrahyňu, čo bolo dôležitým vizuálnym a naratívnym gestom.
Derniéra Toscy v SND ukázala rozporuplnú kvalitu. Na jednej strane hudobná zložka predstavovala silný základ predstavenia, podporený orchestrom pod vedením skúseného dirigenta Jaroslava Kyzlinka a kvalitne pripraveným zborom. Na druhej strane herecké nedostatky sólistov zabránili tomu, aby išlo o skutočne nezabudnuteľný večer. Jedným z najvýraznejších problémov derniéry bola slabá prepojenosť spevu a herectva. Kompatibilita vokálneho a hereckého prejavu je v opere vždy dôležitá, no v tomto predstavení sa zdalo, že je dôraz kladený viac na hudobnú stránku než na dramatický vývoj postáv.
Napriek tomu bolo posledné uvedenie tejto svetoznámej opery v SND emocionálnou rozlúčkou so známym dielom, ktoré si stále nachádza cestu k srdciam divákov.