Rozlúčka s Toscou
Aké vyústenie môže mať nátlak na zamilovanú ženu? Hnev? Podvolenie sa? Vraždu? Autor svetoznámej opery Tosca Giacomo Puccini vyhodnotil všetky možné situácie a vytvoril unikátny príbeh vzťahového trojuholníka, v ktorom môžeme očakávať naozaj čokoľvek. Dňa 1. decembra 2024 sa v Opere Slovenského národného divadla konala derniéra inscenácie, ktorú so súborom v sezóne 2017/2018 naštudovali režisér Martin Bendik a dirigent Svetozár Štúr.
Scénografia Juraja Fábryho slúžila popri lokácii deja najmä navodzovaniu atmosféry. V prvom dejstve sme mali vďaka nej pocit, že sa nachádzame v katedrále, kde maliar Cavaradossi (Diego Godoy) tvorí obraz svätej Márie Magdalény podľa sestry utečenca Angelottiho (Filip Tůma). Maľuje ju na jeden zo stĺpov, pričom nevidíme portrét slečny, ktorá vyvoláva žiarlivosť v Tosce (Jolana Fogašová) a pre ktorú sa milenci hádajú. Dobrý krok zo strany režiséra: uvedomíme si, že hádky a konflikty vznikajú často bez príčiny. Stĺpy sú pokryté svätými výjavmi, ktoré sú neskôr podsvietené, vďaka čomu maľby ešte viac vyniknú a pôsobia ešte vznešenejším dojmom. Zdanie katedrály dotvára aj socha Madony v životnej veľkosti, ku ktorej sa Tosca modlí a kladie kvety k jej nohám.
S realistickou atmosférou nie vždy korešpondovali projekcie, ktorými tvorcovia navodzovali aktuálnu náladu. Napríklad vo výstupe Toscy sa na projekčnom plátne objavilo video vlniacich sa makovíc na slnkom zaliatom poli, čo pôsobilo prvoplánovo, až gýčovo. Podobne tomu bolo aj pri scéne, kde Scarpia (Daniel Čapkovič) vyjavuje zámer zmocniť sa Toscy. Scarpia požiadal o otvorenie okna, pričom sa na plátne premietalo video neba s poletujúcimi nenápadnými mrakmi. Postupne, ako gradovala situácia a na scéne sa objavila titulná hrdinka, videozáznam osivel a pripomínal mračná. Naopak, projekcia pôsobivo fungovala, keď sa poza plátno pohybovali špióni a navodzovali skľučujúce zdanie, že postavy na javisku sú sledované a odpočúvané. V treťom dejstve nastala absolútna deštrukcia a rozpad výtvarnej zložky. Odzrkadľovala tak psychické rozpoloženie milencov, ich strach, nepokoj a neistotu, či sa dočkajú šťastného konca. Scéna ostala doslova hore nohami, stĺpy z prvého dejstva viseli zo stropu a socha Madony bola obrátená dolu hlavou.
Kostýmy (Ľudmila Várossová) nepôsobili dobovo jednotne. Cavaradossi mal na sebe súčasné oblečenie – rifle a košeľu pofŕkanú od farby, čo v porovnaní s kostýmom Toscy naznačovalo jeho príslušnosť k nižšej spoločenskej vrstve. Toscin odev odrážal priaznivú finančnú situáciu a status speváckej hviezdy: bola oblečená v červených šatách, kabáte, rukavičkách a doplnkoch evokujúcich päťdesiate roky (šatka okolo hlavy, veľké slnečné okuliare). Scarpia vyzeral ako mafián z deväťdesiatych rokov, najmä vďaka koženým nohaviciam a dlhému čiernemu kabátu. Špióni svojím vzhľadom pripomínali gangsterov zo známeho seriálu Peaky Blinders, ktorého dej sa odohráva v dvadsiatych rokoch minulého storočia.
Predstaviteľka Florie Toscy Jolana Fogašová podala korektný spevácky výkon, v ktorom zaujala najmä vysokými tónmi. Avšak jej spevácky prejav sa neobišiel bez problémov, najmä v nižšej polohe ju prekrýval zvuk orchestra. Rovnaká situácia nastala aj pri zamilovanom duete s Cavaradossim v treťom dejstve, v ktorom jej partner natoľko dominoval, že ju vokálne „zatienil“. Dojem z Fogašovej výkonu problematizovali aj počuteľné prechody medzi hrudným a hlavovým registrom či forsírovanie hlasu.
Naopak, predstaviteľ Cavaradossiho Diego Godoy neočaril iba krásnou farbou svojho tenoru, ale aj hlasovou technikou, vďaka čomu jeho hlas počas celého predstavenia nestrácal na zvučnosti. Godoy dominoval ako sólista, avšak v spoločných výstupoch s Jolanou Fogašovou nefungovala medzi umelcami žiadna chémia. Ich objímanie bolo bezduché, bez štipky túžby, ich vzájomnej príťažlivosti sa dalo len ťažko uveriť.
Daniel Čapkovič priliehavo stvárnil úlisného a zlého Scarpiu, a to tak herecky, ako aj spevácky. Jeho barytón síce nemá ten pravý „démonický“ timbre, takže nie je prvoplánovo stotožniteľný so zákernou Scarpiovou povahou, avšak to môže byť vecou interpretácie: napríklad, že zlo sa vie ukrývať v každom z nás. Filip Tůma vytvoril z „malej“ postavy Angelottiho výraznú kreáciu. Vynikal najmä hereckým umením: ani vo chvíľach, keď na neho nebola upriamená pozornosť, nevypadol z roly. Aj spevácky sa ukázal v dobrej forme, s výnimkou niekoľkých momentov, keď jeho basbarytón nemal dostatočnú koncentrovanosť.
V titulkách tvorcovia použili upravený text, kde boli využité aj expresívne výrazy a celkovo pôsobila literárna zložka viac citovo zafarbene. To ale nekorešpondovalo s hereckým poňatím postáv, ktorých prežívanie nebolo vždy zosúladené s prekladom. Často teda dochádzalo k pocitu, že speváci sú herecky veľmi umiernení voči textu.
Inscenácia aj napriek niekoľkým nedostatkom dokázala zaujať a ponúknuť silný umelecký zážitok. Hoci niektoré zložky pôsobili nesúrodo, celkový dojem ostal pozitívny. Pre milovníkov hudby a spevu je toto dielo skvelou príležitosťou vychutnať si svetovú operu, ktorá má aj napriek drobným nedokonalostiam inscenačného riešenia potenciál osloviť a zanechať hlboký dojem.