Koniec Toscy v SND
Inscenácia opery Giacoma Pucciniho Tosca, ktorá figurovala v repertoári Slovenského národného divadla od mája 2018, zažila 1. decembra 2024 svoju derniéru. Toto vášnivé a dramatické dielo zobrazujúce konflikt slobody a moci sa na javiskách objavuje už od začiatku minulého storočia. V tomto prípade sa režisér Martin Bendik nesnažil dej podať nijako zmierňujúco či estetizujúco, ale mohutne a tragicky v jeho plnom rozsahu. Režijná koncepcia sa nezameriavala len na dokonalú vokálnu interpretáciu, ale aj na vizuálne silné zobrazenie symbolických elementov. Tie podporovali atmosféru a emóciu príbehu.
Najvýraznejším prvkom predstavenia bola výtvarná stránka. Prvé dejstvo opery sa odohráva v chráme, kde pracuje maliar Mario Cavaradossi. Panely, ktoré boli potiahnuté textíliou s motívom náboženských fresiek, boli zvnútra podsvietené. Reprezentovali tak žiarivú krásu umeleckého diela. Nechýbala ani realistická skulptúra Panny Márie. V závere dejstva sa k panelom pridali ďalšie. Spúšťali sa z povraziska a vytvárali komplexnejší dojem chrámu, v ktorom napokon zaspieval celý zbor.
V druhom dejstve sa panely vytiahli späť nahor a na scénu sa prisunuli čierne priehľadné paravány (pôsobili ako potiahnuté čipkou) a dlhý stôl, čo reprezentovalo kanceláriu šéfa tajnej polície. Tu sa odohrávalo gro príbehu, keď privedú obvineného Maria, Tosca vyjednáva so Scarpiom o jeho prepustení a v závere dejstva policajného šéfa zabije, aby uchránila svoju česť. Počas prvého aj druhého dejstva boli vzadu a po stranách javiska prítomné projekcie, na ktorých sa ako neviditeľné hrozby mihali čierne siluety ľudí. Pôsobili dojmom neustáleho prenasledovania a prítomnosti Scarpiovych špehov a potvrdzovali, že postavy nikdy nie sú úplne v bezpečí. Pozorným očiam neunikol drobný detail pri Scarpiovej smrti. Bodový reflektor, ktorý naňho po celý čas mieril (druhý svietil na Toscu), po jeho smrti pomaly zhasínal, až sa napokon vypol úplne.
Tretie dejstvo, keď má dôjsť ku Cavaradossiho poprave, sa v bratislavskej inscenácii opäť odohráva v chráme. Panely s freskami sú spustené do rôznych výšok, po zemi je rozložených mnoho svietnikov a socha Panny Márie visí dole hlavou z povraziska. Celá scéna pôsobí chaoticky, až démonicky. Vyjadruje rozvrat viery Toscy, ktorá zabila človeka, i zápornosť konania Scarpiu a jeho špehov. V úplnom závere celej opery, keď sa Tosca vrhá z Anjelského hradu, pretože sa nechce nechať zatknúť, sa neočakávane „rozpadne“ zadná stena a titulná hrdinka skáče cez vzniknutú dieru.
Sopranistka Jolana Fogašová stvárnila postavu speváckej hviezdy Florie Toscy. Žiaľ, jej vlastná spevácka hviezda je už trochu za zenitom. Vo vokálne náročnejších častiach partu speváčka počuteľne aj viditeľne svoj hlas forsírovala, čo spôsobilo nesúrodé znenie spevu. Hlavnú postavu však zahrala s gráciou a dávkou „primadonismu“, ktorý sa tomuto charakteru hodí. Nebola ale jedinou primadonou na scéne. Diego Godoy ako maliar Mario Cavaradossi a Toscin milenec svojím zvučným, kovovým tenorom očaril snáď každú dámu v hľadisku. Len maniera, ktorou sa prezentoval, uberala na pozitívnom dojme z jeho výkonu. Navyše, partnerská chémia medzi ním a Fogašovou nefungovala, a tak miestami ich spoločné výstupy pôsobili ako súťaž v tom, kto na seba viac strhne pozornosť.
Daniel Čapkovič v role zákerného Scarpiu podal vynikajúci spevácky výkon, ako „záporák“ však bol nepresvedčivý. Jeho zamatový barytón by skôr sedel lyrickej postave, ktorou Scarpia určite nie je. Filip Tůma sa síce predviedol v menšej postave Angelottiho, no herecky bol najvýraznejší. Pre spev však platí presný opak. Jeho hlasu chýba kov, vďaka ktorému by sa niesol nad orchestrom. Ten ho neraz prehlušil a z jeho partu bolo počuť naozaj málo.
Pucciniho Tosca je silne realistická opera, ktorá sa však v SND nedočkala takého herectva, aké by jej prináležalo. Akcie postáv občas pôsobili ako letmé náznaky, vytŕhajúc sa z prirodzeného toku deja. Napríklad, keď Scarpiov poskok otvorí okno, urobí tak len mávnutím ruky, čo vytvára dojem povznesenia sa nad realitu. V ostatných častiach opery sa však režisér nesnažil o herectvo odstupu, preto podobné momenty rozbíjali nastavenú koncepciu a pôsobili rušivo. Taktiež herecká spolupráca nefungovala na najlepšej úrovni. Aj keď jednotlivé spevácke výkony boli väčšinou kvalitné, neprehĺbené vzťahy medzi predstaviteľmi nedovoľovali vytvorenie súdržného umeleckého celku.
No i napriek parciálnym pripomienkam možno na záver konštatovať, že derniéra Toscy v SND ponúkla silný zážitok a priniesla dôstojný záver tejto produkcie.