V novej sezóne s netradičnou Pucciniho Madama Butterfly
Opera SND ponúkla 3. októbra 2024 ďalšiu reprízu nového naštudovania Pucciniho Madama Butterfly, režírovaného Matúšom Bachyncom. Činoherný režisér v spolupráci s dramaturgičkou Martinou Mašlárovou pretavil vlastnú predstavu tohto klasického diela opernej literatúry a snažil sa ho aktualizovať do dnešnej doby.
Príbeh rieši spoločenskú otázku sexturizmu, ktorý bol do veľkej miery rozšírený v minulosti a objavuje sa aj v súčasnosti. V prvom dejstve sa mužskí hostia v hoteli zoznamujú s mladými Japonkami a v pozadí vystupuje dohadzovač Goro, ktorý to celé riadi.
Samotný príbeh gejše Čo-Čo-San a amerického námorného dôstojníka Pinkertona je toho príkladom. V inscenácii je zdôraznené dôverné puto medzi Čo-Čo-San a Pinkertonom, ktoré Pinkerton pretrhol. Z bulletinu sa dozvedáme o zamýšľanej jednoduchosti inscenácie s dôrazom na emócie a vnútorné prežívanie hlavných postáv. Aj napriek tomu sú na javisku kulisy, ktoré veľmi jasne odkazujú na Japonsko, napr. sedenie v tvare ploských kameňov, posuvné otváranie dverí a podobne. Niekoho môže vyrušiť, že Pinkerton ako námorník nevystupuje v uniforme, ale v bermudách a havajskej košeli, čo mne neprekážalo, skôr to zdôraznilo jeho voľnosť, užívanie si v Japonsku a celé to zapadlo do režijnej koncepcie.
Scéna je veľmi jednoduchá, v priebehu inscenácie sú len dva jej varianty: hotelové foyer s recepciou a dom hlavnej hrdinky. Všetky prestavby sa robia priebežne počas predstavenia, keď samotní účinkujúci alebo kulisári preoblečení za zamestnancov hotela premiestňujú kulisy. Je teda na mieste otázka, prečo sú v inscenácii dve prestávky a nie iba jedna. Prestávka po brumendovom zbore, keď Čo-Čo-San očakáva svojho amerického manžela, zbytočne preruší dej medzi druhým a tretím dejstvom aj sústredenie divákov, keď s napätím čakajú, či Pinkerton nakoniec príde a ako toto stretnutie dopadne.
Červené lano, ktoré vstupuje do každého dejstva, tvorí inovatívny prvok v inscenácii s odkazom na shibari (zväzovacia technika v Japonsku). Podľa vysvetlenia na dramaturgickom úvode predstavuje nielen sexuálnu praktiku, ale aj puto, ktorým je Čo-Čo-San zviazaná s Pinkertonom. To, že v árii Un belo di vedremo lano obmotané okolo Čo-Čo-San na konci árie spadne na zem, je určitou predzvesťou nešťastného konca. Na záver tretieho dejstva Čo-Čo-San nevidí východisko zo svojej situácie (zoznamuje sa s Pinkertonovou americkou manželkou) a chce spáchať rituálnu samovraždu – seppuku (podrezanie si hrdla dýkou). V naštudovaní Opery SND dýku zo scény odnesie Suzuki ako posledný pokus o záchranu Čo-Čo-San, ktorá nakoniec vezme červené lano a v beznádeji podstúpi potupnú smrť obesením. V tejto scéne sa v krátkom čase udeje veľa vecí, je preto veľmi dôležité, aby bola mizanscéna presne zahraná a diváci si stihli všimnúť a pochopiť dôležitú pointu Bachyncovej koncepcie.
Linda Ballová, ktorá na recenzovanom predstavení stvárnila Čo-Čo-San, je optimálnou predstaviteľkou krehkej gejše. Vzrastom pripomína -násťročnú tínedžerku, pohybuje sa drobnými krôčkami. Jej mladodramatický hlas má v lyrických scénach potrebnú nežnosť, no zároveň je dostatočne sýty a umelkyňa ho vie otvoriť aj v dramatickejších polohách (v árii Un bel di vedremo alebo v ľúbostnom duete z prvého dejstva). Jej part nikdy nezanikal v orchestri a bolo ju výrazne počuť. Pre Ondreja Šalinga to bola prvá repríza v role Pinkertona v tomto naštudovaní (debutoval 1. októbra). Typom materiálu lirico spinto tenor veľmi pekne spieval lyrické pasáže, najmä v strednej polohe, v dramatických momentoch pri plnom zvuku orchestra však jeho hlas chvíľami zanikal. Istým technickým problémom je aj forsírovanie tónu vo vysokej polohe. Jeho hlas na mňa pôsobí chladne – farbou mu nesedí taliansky repertoár. Domnievam sa, že v českom a nemeckom, možno ruskom repertoári by vynikol lepšie, čo potvrdzuje aj postava Lukáša v Smetanovej Hubičke (SND, 2023). Filip Tůma zaspieval konzula Sharplessa na slušnej úrovni, nič nepokazil, no ani nenadchol.
Suzuki na recenzovanom predstavení stvárnila Monika Fabiánová, ktorej mezzosoprán má krásne plnú, temnú farbu. Z jej výstupu mi utkveli pasáže v treťom dejstve, v ktorom ukázala šírku hlasu a jasne predčila kolegov-spevákov v spoločnom kvartete. Ako dohadzovač Goro sa predstavil lyrický tenor Peter Račko. Postavu zaspieval celkom dobre, no nezanechal nejaký výrazný dojem.
Celkovo hodnotím novú Madama Butterfly pozitívne, najmä pre jej presah do modernej doby a poukázanie na problém sexturizmu. Režijná koncepcia je zaujímavá, nič v nej nie je navyše ani neprekáža. Odporúčam ísť na túto inscenáciu a dať šancu novým koncepciám i videniu tradičných operných diel. Opera SND si ňou zároveň dôstojne pripomenula 100. výročie úmrtia Giacoma Pucciniho (29. 11. 2024).
recenzované predstavenie: 3. 10. 2024