Madama Butterfly zviazaná japonským shibari
Stoštvrtú sezónu Opery SND zavŕšil jeden z najhranejších operných titulov Giacoma Pucciniho, Madama Butterfly. Dôvodom, prečo sa dramaturgia rozhodla pre – v poradí už ôsmu – inscenáciu tohto diela v histórii inštitúcie je blížiace sa sté výročie úmrtia skladateľa. Nové naštudovanie rozšírilo kmeňovú líniu repertoáru, ktorý je momentálne ukotvený v klasicko-romantickom priestore s dôrazom na taliansku operu.
Realisticky strhujúca tragédia japonskej gejše Čo-čo-san s nádychom ázijského orientu je výsledkom skladateľovho záujmu o exotizmus v naturálnej, neromantizujúcej podobe. Zároveň išlo o priam experimentálny krok, ktorým Puccini prehĺbil štýlové prvky takzvaných veristických opier. Samoštúdiom ázijských pentatonických tónových systémov a tradičnej japonskej hudby docielil takmer impresionisticky poňatú partitúru, okorenenú zvukmi ázijského inštrumentáru.
Divadelný koncept režiséra Matúša Bachynca a scénickej výtvarníčky Barbory Šajgalíkovej reflektuje negatívny spoločenský jav, sexuálny turizmus. Príbeh sa odohráva na recepcii a v izbe súčasného hotela, efektívnu zmenu priestorov umožňuje rolovací systém stien. Voľbou dreveného materiálu s jemnejšími farbami pôsobí scéna kultivovane a čisto. Kostýmy Jána Husára čitateľne vykresľujú charakterové zázemie jednotlivých postáv. Čo-čo-san má japonské kimono, dobrodruh Pinkerton neformálne letné oblečenie, Sharpless sa prezentuje spoločenským dress codom, zamestnanci hotela vrátane slúžky Suzuki sú odetí do pracovných rovnošiat.
Kľúčovým inscenačným prvkom je červené lano ako súčasť japonského umenia zväzovania shibari. Tento akt má umocňovať citové puto medzi partnermi a je sprevádzaný výraznou dávkou vzájomnej dôvery. Lano a napodobňovanie zväzovania je prítomné na javisku počas milostnej scény v závere prvého dejstva, neskôr ako súčasť árie Čo-čo-san Un bel dì, vedremo, a napokon vo finále sa stáva vražednou zbraňou, ktorou hlavná protagonistka ukončí svoj život. Práve tieto úseky sú naplnené jej nekonečnou dôverou a láskou k americkému dôstojníkovi Pinkertonovi.
Na recenzovanej druhej repríze (27. 6.) stelesnila Čo-čo-san sopranistka Linda Ballová. Subtílnymi, intonačne stabilnými a znelými piánami kreovala tragickú hrdinku ako prototyp úprimnosti a až naivnej vernosti. Hereckým prejavom tlmila prílišný afekt citových rozpoložení, modelujúc ústrednú hrdinku ako kultivované, emocionálne čitateľné japonské dievča. Istým nedostatkom jej speváckeho prejavu bol pomerne hranatý a farebne studený vysoký register. Tenorista Tomáš Juhás v postave Pinkertona si zvučným a sviežim hlasom poradil aj s hutným zvukom orchestra. V prvom dejstve však po hereckej stránke čiastočne absentovala výraznejšia interakcia medzi Pinkertonom a Čo-čo-san: Juhás bol príliš statický, citovo chladný a charakterovo nevýrazný. Terézia Kružliaková zmyslom pre legáto a medeným koloritom hlasu ladne vyprofilovala skromnú a obetavú Suzuki. Pavol Remenár bol herecky koncentrovaným Sharplessom, jeho hlas znel v spodnej a strednej polohe farebne a intonačne presvedčivo, no smerom nahor strácal na lesku i mäkkosti.
Recenzované predstavenie z orchestrálnej jamy viedol slovenský dirigent a huslista Maroš Potokár, ktorý svojou muzikálnou zaangažovanosťou osviežil kvalitné hudobné naštudovanie Martina Leginusa. Orchester rytmicky precízne, s odvážnymi tempami a paletou zvukových farieb dôsledne interpretoval Pucciniho impresionisticky kolorovanú partitúru. Zborové výstupy v naštudovaní Ladislava Kaprinaya zneli presvedčivo a hlasovo vyrovnane, ukážkovú symbiózu vokálnej zložky s orchestrálnym aparátom predviedlo zborové teleso najmä v závere druhého dejstva, v prekrásnom brumendovom čísle.
Nové naštudovanie jedného z najobľúbenejších operných titulov prezentuje publiku stále aktuálny problém sexturizmu v novodobej spoločnosti, zároveň však neneguje spoločenské ani priestorové ukotvenie príbehu. Romantická idylka hlavných protagonistov je výsledkom slepej dôvery až citovej naivity a ústi do tragických okamihov, akými sú strata dieťaťa či vlastného života. Klamlivé citové puto v podobe lana umenia shibari sa stáva pre Čo-čo-san osudným.
Recenziu si môžete vypočuť v rozhlasovom spracovaní, ktoré bolo odvysielané v premiére 4. 9. 2024 na Rádiu Devín:
https://devin.rtvs.sk/clanky/reflexia-a-kritika/375980/divadelna-recenzia-madama-butterfly-v-snd