Rozkvitnutý kvet zviazal červený povraz
Madama Butterfly patrí medzi najznámejšie diela skladateľa Giacoma Pucciniho, podľa štatistík je šiestou najhranejšou operou svetového repertoáru. Príbeh o láske a zrade je jasne čitateľný a ponúka silný dramatický základ, na ktorom môže režisér dobre stavať. Rovina stretu ázijskej a západnej kultúry zároveň prináša zaujímavé interpretačné možnosti.
Matúš Bachynec ako etablovaný činoherný režisér absolvoval svoj operný debut práve titulom Madama Butterflyv tandeme s dramaturgičkou Martinou Mašlárovou. Pre tvorcov z prostredia činohry je zrejme do istej miery limitujúce poznanie, že zásahy do libreta sa v opere robia podstatne komplikovanejšie než pri klasickom dramatickom texte. Snaha aktualizovať v opere teda musí ísť skutočne do hĺbky a ruka v ruke s hlbokým poznaním témy. To, čo „nesedí“, sa totiž nevyrieši jednoduchým škrtom.
V poradí deviate uvedenie Madama Butterfly v SND sa v režijnej koncepcii na problém kolonializmu a západného imperializmu pozerá cez optiku sexturizmu. Súčasná spoločnosť právom poukazuje na aktuálnosť problému zachyteného v librete Pucciniho diela, no pred 120 rokmi to tak nebolo. Dnes omnoho intenzívnejšie vnímame, že titulná hrdinka Čo-Čo-San nie je plnoletá, práve dovŕšila pätnásty rok života a už nedobrovoľne pracuje ako gejša, ktorej služby prichádza využiť západný „turista“ Pinkerton.
Kameňom úrazu však je, že tému sexturizmu si viac všimneme v bulletine než v samotnej inscenácii. V prvom dejstve prichádzajú na scénu postavy turistov, pravdepodobne zo západu. Všetko fotografujú a sú uchvátení hotelom i samotnými gejšami. Nerozumieme, prečo sú tak očarení bezpohlavnou modernou architektúrou hotela, veď takých je na západe ako húb po daždi. Okrem toho sa po scéne pohybujú neprirodzene štylizovane, skoro ako postavy z počítačovej hry The Sims. Na scéne sa objavia gejše, opäť sú nimi fascinovaní – ale asi ako atrakciami v Disneylande, nie ako sexuálnymi objektmi, na ktorých si prichádzajú vybiť sexuálne chúťky a uspokojiť akýkoľvek svoj fetiš. Inscenácia budí dojem, že Bachynec sa snaží ukázať svoju predstavu o tom, akú majú predstavu západní turisti o tom, ako vyzerá japonská kultúra. V koncepcii, ktorá je založená na sexturizme, nie sú dôležité iba individuality ako Čo-Čo-San či Pinkerton, ale práve mladučké gejše a turisti, ktorí za nimi cestujú zo západu so svojou sprznenou predstavou o ázijskej kultúre.
Inscenácia nejde po detaile, všetko sa ukazuje iba v náznaku. Akoby chcela hlavnú tému skryť pod akési rúško tajomstva, takže aj tomu najpozornejšiemu divákovi môže veľmi ľahko uniknúť to, čo je na nej najpodstatnejšie: orientalizmus a sexuálny imperializmus. Nakoniec si jeden pár muža a ženy vyberie jednu kurtizánu a odchádzajú spolu preč. To sa ale udeje v natoľko chaotickom a zmätenom momente jednej mizanscény, že je naozaj ťažké odčítať, čo sa vlastne na scéne deje, a pochopiť, že všetko, na čo sme sa doteraz pozerali, vypovedalo o tom, ako si bohatá vrstva zo západu chce ukojiť svoje sexuálne predstavy na neplnoletých gejšiach.
Inscenačná koncepcia, ktorá chce demonštrovať mizogýniu, zneužívanie maloletých dievčat nútených poskytovať sexuálne služby, stráca svoje – už aj tak len veľmi jemne načrtnuté – kontúry v obsadení titulnej hrdinky Csillou Boross (v alternácii Linda Ballová). Keď v momente, kde libreto hovorí o krehučkom mladom dievčatku, ktoré sa práve otvára ako púčik čerstvo rozkvitnutého kvetu, vidíme na scéne zrelú ženu, ktorá by mohla byť matkou dospelého dieťaťa, ideová rovina konceptu sa úplne rozpadá. Scéna, v ktorej máme odčítať krehkosť znásilnenú mužskou krutosťou, je demonštrovaná iba libretom. My síce Čo-Čo-San počujeme, ale nevidíme ju. Vo veľmi dôležitom momente, keď prichádza výstup so shibari, tradičnou japonskou technikou zväzovania, má Pinkerton vášnivo zviazať Čo-Čo-San a hodiť ju na posteľ. V alternácii Csilly Boross a Tomáša Juhása Pinkerton úhľadne položí Čo-Čo-San na perinu a lano cez ňu nežne prevesí. V tom momente celý koncept lásky, kde sa mladá krehká kurtizána podriadi nástojčivému staršiemu mužovi, stráca zmysel. Už iba stačí, aby jej dal bozk na čelo, uložil ju a poprial dobrú noc. V ideovej rovine veľmi funkčné a nápadité shibari sa mení na obyčajný červený povraz, ktorým sa na konci Čo-Čo-San uškrtí.
Čo sa týka hudobného zážitku, ako hudobne neerudovaná osoba môžem hovoriť iba o akejsi dojmológii. V niektorých momentoch som mala pocit, že orchester duetám či áriám nepomáha vyznieť v ich krásnej, emóciami nasýtenej podstate, ale že ich občas prehlušuje a príliš agresívne ženie dopredu. Hlasy spevákov boli však plné, každý z interpretov mal svoju postavu naštudovanú na zodpovedajúcej kvalitatívnej úrovni. Aj titulná predstaviteľka Csilla Boross, napriek nie optimálnej typológii, držala spevácku úroveň veľmi vysoko.
Kostýmy a scéna sú vytvorené na mieru režijnej koncepcii, podčiarkujú ilúziu Japonska, ktoré veľmi lacno predáva pokrivenú predstavu o svojej kultúre v uhladenom hoteli, so svojimi – pre nás výstrednými – kostýmami a na bielo namaľovanými tvárami. Niektoré mizanscény sú objektívne dobre postavené, divákovi dokážu „hrať na city“ a spolu s veľmi emotívnou Pucciniho hudbou navodiť až katarzné momenty. No mňa osobne na inscenácií vyššie zmienené detaily vyrušovali natoľko, že sa pocit katarzie nedostavil. Čo sa týka celkového dojmu, ten nie je pozitívny ani negatívny. Režijná koncepcia mala veľmi sľubný potenciál, škoda len, že skončil niekde na polceste.