Skip to main content
Autor: Laura Fedorová, 22 rokov, Bratislava

Buď aj Ty SMART a zdieľaj kreatívnu recenziu, ktorá sa Ti páči!

Bachyncova interpretácia Madama Butterfly


Madama Butterfly v réžii Matúša Bachynca je pokusom o novú interpretáciu legendárnej opery. Tvorivý tím v bulletine argumentuje, že nové nazretie na zápletku Pucciniho opery je nielen nasledovaním európskych operných trendov, ale vlastne i nutnosťou, keďže interpretovať „lásku“ dospelého amerického námorníka s 15- ročným japonským dievčaťom len ako nešťastný romantický príbeh pretínajúci dve kultúry by bolo  zatvorením si očí nad posunom spoločnosti. V tejto myšlienkovej premise s tvorcami v základe súhlasím. Otázne však je, či ide o pokus, ktorého odvahu síce môžeme oceniť, no analýzou prídeme k jeho spochybneniu, alebo o interpretáciu, ktorú zaradíme medzi prelomové a zároveň úspešné – v kontexte naplnenia myšlienky diela i samotného scénického prevedenia.

Dej inscenácie sa odohráva v chladnom, no luxusnom lobby hotela, ktorého multifunkčné riešenie je navrhnuté tak, že sa odsúvaním stien a vysúvaním nábytku pomerne jednoducho stáva i spálňou s efektnou kúpeľňou. Hlavná postava Čo-Čo-San je súčasťou skupiny hotelových prostitútok/gejší (keďže koncepcia pracuje s výkladom Američana Pinkertona ako sexturistu). Farebne výrazné kostýmy vynikajú na pozadí surových materiálov a zároveň jednoznačne odlišujú hostí – turistov od domácich – Japoncov. Make-up a kostýmovanie domácich je natoľko výrazné (biele tváre, veľké parochne, očné linky, zdobené kimoná), že nás to môže zvádzať k interpretácií, že ide o nejaký turistický skanzen, „japonský zábavný park.“ Pôvodný dej sa odohráva na prelome 19. a 20. storočia, no dokonca ani pred sto rokmi nebolo v Japonsku bežné nosiť také silné líčenie a sviatočné kimono mimo výnimočných príležitostí (ktorou bežný deň v práci pravdepodobne nie je). Bachyncov koncept je, aj odhliadnuc od sexturistickej zápletky, jemnými vizuálnymi detailmi prenesený do „našej doby“: turisti majú v rukách telefóny a malý syn Čo-Čo-San a Pinkertona vlastní tablet a slúchadlá. Výrazné líčenie a kostým teda pôsobí o to nápadnejšie; akoby sa miestni obliekali a maľovali ako atrakcia v zábavnom parku (jav zdokumentovaný vo frekventovanejšie navštevovaných kmeňoch v Afrike a istotne aj inde). To by korešpondovalo s umiestnením deja v hoteli, ktorý ponúka nielen „tradície,“ ale aj sexuálne pracovníčky – gejše. 

Hotel ide v svojich službách tak ďaleko, že spolu s gejšou poskytne aj neplatný svadobný obrad a malú vilku, v ktorej sa môžu ženích a nevesta hrať na pár, dokedy to bude ženícha baviť. Japonské zvyky a tradície teda pôsobia ako performancia pre turistov. V tomto výklade ma podporuje aj fakt, že ide o inscenáciu, ktorá sa snaží ísť v európskom trende odstraňovania (pucciniovskej, dobovej) prezentácie exotických prvkov ako niečoho vzrušujúceho a zaujímavého, ale namiesto pretvárania cudzej kultúry pre naše potešenie sa pokúša pochopiť ju v celej jej komplexnosti. A keď nie pochopiť, tak aspoň ukázať dopady európskej kolonizácie (či už fyzickej alebo kultúrnej). 

V kontexte tohto videnia Bachyncovej koncepcie je dôsledkom pre Pucciniho Nagasaki sto rokov od napísania opery absolútna strata vlastníctva nad lokálnymi tradíciami a zvykmi a ich paškvilové pretvorenie pre oko diváka – turistu, ktorý za to náležite zaplatí. Tento pohľad zároveň korešponduje s vnímaním vzťahu Čo-Čo-San a Pinkertona ako transakcie medzi sexturistom a prostitútkou, respektíve medzi Pinkertonom a jej pasákom Gorom. Pinkerton prišiel do ázijskej krajiny za lacným sexom a extrémne mladým dievčaťom, ktoré by v USA podliehalo zákonom – a hoci sex s 15-ročnou nie je nutne v každom štáte nelegálny, Pinkerton by musel niesť aspoň finančnú zodpovednosť za svoju „manželku“ a ich potomka. Domáci sú zneužívaní tým pádom dvojnásobne – ako jednotlivec (Čo-Čo-San), aj ako hotelový celok. 

Bachyncov výklad o sexturizme ako-tak korešponduje s libretom počas celého úvodu. Turisti vchádzajú v tichej mizanscéne do lobby, všetko si fotia, okukujú. Prichádza Pinkerton a americký konzul Sharpless; Pinkerton spieva o svojej ľahkovážnosti, o dievčati v každom prístave a o tom, ako sa raz naozaj ožení v Amerike. Sharpless sa ho snaží od ľahkovážneho vnímania Japonska odhovoriť a naznačuje, že nevesta to môže chápať inak (keďže nevieme, ako jej pasák Goro interpretuje tento zväzok). Celú svadbu stále dokážeme vnímať ako súčasť „hotelového balíčka.“ 

Problém však prichádza so samotnou Čo-Čo-San. V repríze, ktorú som mala možnosť vidieť, hrala 15-ročnú Japonku jemná Linda Ballová, a tak nešlo o vekovo-vizuálny rozpor. Zvláštnymi sa stávajú ostatné okolnosti libreta: Čo-Čo-San ukazuje Pinkertonovi rôzne cennosti po predkoch, spolu s dýkou, ktorou spáchal jej otec nariadené seppuku. Toto je kľúčový motív, keďže spáchanie seppuku je historicky buď prikázané alebo dobrovoľné. Japonské tradície sa opierajú o koncept zodpovednosti za vlastné činy a následné samopotrestanie sa, ak človek zlyhá. Čo-Čo-San pochádza z pôvodne bohatej rodiny, ktorej patriarcha – jej otec – zlyhal, respektíve sa dostal do situácie, z ktorej sa nedalo čestne vyjsť a bolo nutné, aby spáchal seppuku. Nie harakiri, ako nesprávne píšu v bulletine: harakiri je akt rozrezania si brucha dýkou, seppuku je celý rituál, z ktorého vychádza aj žiadané očistenie samuraja a jeho rodiny. Otec Čo-Čo-San síce zbavil hanby svoju rodinu, tá však ostala chudobná, a tak sa Čo-Čo-San stala gejšou, aby uživila svoju matku. Čo-Čo-San ukazuje Pinkertonovi aj bábku Ottoké, v ktorej je duša jej predkov. Označuje ju za nepodstatnú, keďže včera, deň pred svadbou, konvertovala na kresťanskú vieru a náboženstvo svojich predkov zavrhla. 

Tento motív vnáša detskú naivitu a tragickosť do Bachyncovho odťažitého hotelového lobby. Čo-Čo-San nie je vedomou súčasťou turistickej atrakcie, ale jej obeťou. Čo ju vedie k tomu, aby vsadila všetky karty práve na Pinkertona? Je jej prvým zákazníkom? Nestretáva sa s inými gejšami? Bachynec umiestnil do 2. dejstva kŕdeľ detí, ktorý prichádza spolu s ostatnými gejšami, čím podporil svoj koncept západného sexuálneho kolonializmu. Sú to deti všetkých „námorníkov,“ ktorí hotel navštívili. Osud Čo-Čo-San tým pádom nie je výnimočný, ostatné ženy sa možno len menej zaľúbili. Ako si toto Čo-Čo-San vysvetľuje? Prečo si myslí, že práve ju „manžel“ neopustí? 

Tieto otázky nás odtŕhajú od mizanscén na javisku a väčšmi nás vedú k čítaniu tituliek a počúvaniu hudby. Aktualizácia nás naviedla na to, že sa na javisku bude aj po dejovej a obsahovej stránke diať niečo poučné a nutné sledovania i pomimo základnej, všeobecne známej dejovej linky. Cynická logickosť nového výkladu sa však bije s pôvodným textom, keďže prišlo k bežnému problému s posunmi a „moralizáciou“ univerzálnych príbehov: postavy sa samé od seba nezaktualizujú a ich – pre potreby novej koncepcie nevypracovaný – duševný svet začne biť do očí. Gejše sú podľa tradície vzdelané ženy, kultivované spoločníčky, a malo by byť pýchou, nie hanbou sa s nimi ukazovať v spoločnosti. Je Čo-Čo-San veľmi mladou gejšou alebo modernou prostitútkou? Je pravda, že to nemá vyriešené ani sám Puccini, avšak inscenátori by mali problémy predlohy zakrývať, nie zvýrazňovať.

Posunom do súčasnosti už viac nejde o romantický príbeh, ale o kritiku nejakého spoločenského javu. Čo-Čo-San ako naivná mladá žena, ktorá zavrhne svoj pôvod, pretože ju tradície a pravidlá Japonska uvrhli spolu s rodinou do chudoby, sa ešte dá pochopiť. Upla sa na západný svet, ktorý predstavuje Pinkerton, ako na svoju jedinú záchranu. Kto je však potom Pinkerton? V úvode kontruje Sharplessovi, ktorému sa nepozdáva vek Čo-Čo-San. Pätnásť rokov však podľa Pinkertona nie je čas hier, ale „cukrovania.“ Prečo po opustení Čo-Čo-San spieva o tom, že už nikdy nebude šťastný? Prečo ľutuje? Prečo si prišiel po malého miešanca do Japonska? Je tiež obeťou predstáv o mužovi – mačovi, kolonizátorovi, ktorý obsadzuje svet, no nedokáže zniesť dôsledky vlastných činov? Je však rozdiel, či sa rozprávame o postave muža vychovávaného v kontexte konca 19. storočia, ktorý je námorníkom navštevujúcim rôzne prístavy a zároveň je vedený vidieť ženy nejakým spôsobom (a postavenie ženy v jeho rodnej krajine nie je zase také odlišné od toho v Japonsku), a mužom 21. storočia, ktorý sa vedome rozhodne navštíviť chudobnejšiu krajinu, aby tam zneužíval ženy v extrémne nevýhodnom spoločenskom a ekonomickom postavení.