Skip to main content
Autor: Patrícia Rotterová, 24 rokov, Bratislava

Buď aj Ty SMART a zdieľaj kreatívnu recenziu, ktorá sa Ti páči!

Aký je odkaz Bachyncovej Madama Butterfly?


Opera Madama Butterfly od Giacoma Pucciniho patrí medzi najznámejšie diela svetového operného repertoáru, no každé jej nové uvedenie prináša obavu, či dokáže modernému divákovi ponúknuť čosi viac než len tragický príbeh japonskej gejše. Slovenské národné divadlo sa v najnovšej interpretácii diela pod režijnou taktovkou Matúša Bachynca pokúsilo odpovedať práve na túto výzvu. Režisér známy citom pre vizuálnu estetiku a dramaturgické prepracovanie priniesol na javisko interpretáciu, ktorá osciluje medzi vernosťou tradícii a hľadaním aktuálneho výrazu. Otázkou však zostáva, či sa tento zámer podarilo naplniť. Aký odkaz nesie Bachyncova inscenácia Madama Butterfly pre dnešného diváka?

Pre preskúmanie tejto otázky musíme najskôr dešifrovať jednotlivé prvky. Prvý, ktorý by som zmienila, je scénografia Barbory Šajgalíkovej. Dej opery, ktorý sa pôvodne odohráva v Nagasaki na konci 19. storočia, je zasadený do krásneho moderného hotela, čo značí už prvý posun. Zbor vidíme v prvej scéne ako kapitalistických turistov, ktorí prichádzajú do tohto prostredia. Ich herecká práca so scénou je síce úsmevná, ale zároveň výpovedná: turisti si fotia každý detail, od stien po kamene na javisku. Hádam v živote nevideli nový hotel? Tento odkaz funguje ako prvý kľúč k interpretácii opery Madama Butterfly: sú to ľudia, ktorí síce veľa cestujú, domov prichádzajú s preplnenou galériou mobilného telefónu, ale kultúru by nerozoznali, ani keby im bežala oproti. Rovnakým turistom je aj Pinkerton (Tomáš Juhás), ktorý svojím zjavom pripomína nezainteresovaného Američana a presne takého ho spoznáva aj Čo-čo-San (Csilla Boross). 

Výhodou scény je jej adaptabilita, pomocou rýchlych prestavieb sa dokážeme ocitnúť v priebehu pár sekúnd v úplne inej časti hotela. Hotel a konzumní turisti v ňom nesú jasný odkaz: jednou z tém bude sexturizmus. 

Sharpless: Pätnásť rokov!
Pinkerton: Pätnásť rokov! 
Sharpless: Čas na hrávanie! 
Pinkerton: ... na cukrovanie! 

Tento úryvok je z textu opery. Považujem za dôležité, že sa réžia a dramaturgia rozhodli neobísť túto repliku a neospravedlniť ju lacným argumentom „vtedy to bolo iné, optika spoločnosti sa zmenila“. Je dôležité o tomto probléme hovoriť, vzhľadom na to, že trend cestovania za sexom s maloletými a mladistvými je stále na vzostupe. Obete pochádzajúce z chudobných pomerov sú už ako neplnoleté nútené predávať svoje telo. Čo-čo San berie „svadbu“ skutočne vážne, na rozdiel od Pinkertona, ktorého cieľom je užiť si v Japonsku a potom sa oženiť s Američankou S tým súvisí aj iný javiskový znak: shibari. 

Shibari pochádza z Japonska, vyvinula sa ako sexuálny akt, kde jeden partner zviaže druhého; v súčasnosti je na Západe vnímané najmä v rámci erotických praktík BDSM. Toto zviazanie však má jasné pravidlá a techniky, nestačí len obopnúť lano okolo človeka. Shibari ukazuje na puto medzi partnermi a, čo je najdôležitejšie, na vzájomnú dôveru. Bohužiaľ, pri mojej návšteve reprízy prišlo k asi takému shibari, aký by som očakávala od svojho deda: Pinkerton iba ledabolo obviazal Čo-čo-San, tým pádom bolo absolútne nečitateľné, že sa jedná o túto techniku. 

Na zväzovanie sa použili červené laná, ktoré mohli odkazovať na japonskú legendu o dvoch dušiach, ktoré majú malíčky prepojené neviditeľnou červenou šnúrkou, a preto sa v preplnenom svete vedia nájsť a nikdy sa skutočne nerozdelia. Táto farba je teda ironickým odkazom k láske Pinkertona a Čo-čo San. Ona trpezlivo čaká, on žije svoj život bez pomyslenia na ňu. 

Vzťah medzi Čo-čo San a Pinkertonom v podaní Csilly Boross a Tomáša Juhása by som opísala prinajlepšom ako chladný, v prísnejšom zohľadnení by som použila slovo „žiadny“. Medzi protagonistami nevznikla žiadna chémia, žiadna vášeň, ale túto absenciu kompenzovali aspoň skvelými speváckymi výkonmi. Výborné herecké a spevácke výkony podali aj Pavol Remenár ako konzul Sharpless a Terézia Kružliaková ako slúžka Suzuki. Sharpless ma oslovil svojím nadhľadom a starostlivosťou, Suzuki zase nevtieravou láskavosťou a skutočnou obavou o svoju pani. 

Inscenácia teda priniesla modernú adaptáciu opery práve obohatením o vyššie opísanú tému. Som rada, že prišlo k re-interpretácii tohto diela s kritickým pohľadom a že odvaha tvorcov priniesla svoje ovocie. Nech zomrie čestne ten, kto čestne žil – v tejto inscenácii Čo-čo-San neumiera čestne, ale naopak, obesí sa o laná, ktoré sa používali na shibari. Toto popretie pointy Pucciniho opery pôsobí na mňa ako výkrik. Čo-čo-San sa stala obeťou situácie a okolnosti ju dotlačili do pozície, kde je polemické, či jej život bol čestný – záleží od toho, či sa na ňu pozeráme ako na jednotlivca, alebo ako na jednu z obetí sexuálneho vykorisťovania maloletých.