Motýlik z Nagasaki
Milovníci a návštevníci divadelných predstavení už pravdepodobne prijali fakt, že tvorcovia, predovšetkým režiséri (operných nevynímajúc), hľadajú nielen v súčasných dielach a často za každú cenu nové súvislosti, nový zmysel, nové posolstvo. Je to pochopiteľné aj prijateľné, pokiaľ tvorivá sloboda neprekrúti základnú ideu, prípadne pointu daného diela. Obzvlášť necitlivý môže byť takýto prístup v klasickej opere. Cestou „inovácie“ sa vybrali aj inscenátori najnovšej verzie Pucciniho opery Madama Butterfly v Slovenskom národnom divadle v Bratislave. Čo sa im podarilo a čo nie?
Príbeh mladučkej japonskej gejše, ktorá uverí láske amerického námorného dôstojníka Pinkertona, zriekne sa svojej viery, vydá sa zaňho a privedie na svet dieťa, aby napokon zažila sklamanie a hanbu, dojíma divákov i vďaka Pucciniho hudbe už vyše sto rokov. Opera mala premiéru 17. februára 1904 v milánskom Teatro alla Scala. Je známe, že skladateľovi nepriniesla očakávané uznanie, preto ju prepracoval. Nová verzia (podľa odborníkov ich bolo viacero) znamenala úspech, ktorý trvá dodnes.
Giacomo Puccini (1858 – 1924) našiel námet na svoju šiestu operu dosť nečakane, počas návštevy Londýna, kde videl hru amerického dramatika Davida Belasca Madam Butterfly: Japonská tragédia. Bola to adaptácia novely Madame Butterfly od Johna Luthera Longa, ktorého inšpiroval román francúzskeho spisovateľa Pierra Lotiho Madame Chrysantéme. Pre Európanov to bola príťažlivá, exotická téma. Puccini zložil svoju geniálnu „japonskú“ hudbu napriek tomu, že nebol znalcom japonskej melodiky. Preto ju pri komponovaní študoval a počúval nahrávky autentickej hudby. Aby dosiahol „japonskejší“ zvuk, dal zhotoviť japonskú zvonkohru a použil niektoré autentické hudobné nástroje. K napísaniu libreta oslovil Giuseppeho Giacosu a Luigiho Illicu, svojich spolupracovníkov na predchádzajúcich, mimoriadne úspešných operách Bohéma a Tosca.
Tak ako v oboch vyššie spomenutých operách, aj v tejto je ústrednou témou láska –
ako inak, tragická. Každá z hrdiniek, Mimi (Bohéma), Floria Tosca (Tosca) aj Čo-čo- san (Madama Butterfly), jej obetuje všetko, napokon i život. Opustená Mimi umiera v biede na tuberkulózu, Tosca po vražde násilníka Scarpiu skočí z Anjelského hradu a Čo-čo-san si prebodne hrdlo rituálnou dýkou, na ktorej sú vyryté slová: „Nech čestne zomrie ten, kto nemôže čestne žiť.“ V inscenácii, ktorá mala v SND premiéru 21. a 22. júna 2024, však realizátori hlavnej hrdinke túto „čestnú“ samovraždu odopreli.
Vo vyše storočnej histórii SND prichádza táto opera na našu prvú scénu po deviaty raz. Od derniéry doposiaľ posledného uvedenia – v réžii Petra Konwitschneho – uplynulo dvanásť rokov. Dramaturgmi najnovšej verzie sú Martina Mašlárová a Jozef Červenka, režisérom Matúš Bachynec. Odborná verejnosť ho považuje za jedného z najtalentovanejších tvorcov mladej generácie, čo dokázal niekoľkými pozoruhodnými inscenáciami v rôznych slovenských divadlách, vrátane SND (napr. Hriech/Její pastorkyňa, Milada, Kým prídu Stouni). Madama Butterfly je jeho vcelku vydareným operným debutom, a to i napriek niekoľkým výhradám, o ktorých sa zmienim.
Pochopila a prijala som posunutie deja do súčasnosti, ktoré má upozorniť na pretrvávajúce neľudské, nedôstojné zaobchádzanie „veľkých bielych mužov“ s ázijskými ženami, dievčatami a dievčatkami. Je bolestné si priznať, že sexturizmus pretrváva – a to vo veľkej miere a na rôznych kontinentoch – aj v 21.storočí. Už oblečenie „turistov“ (kostýmy Ján Husár), ich bermudy, nevkusné pestrofarebné košele a šľapky (zabudnime na elegantného dôstojníka amerického námorníctva v bezchybnej uniforme), naznačuje pohŕdanie domácou japonskou kultúrou či zvyklosťami a kontrastuje s tradičným oblečením japonských žien a mužov. Aj zo správania sa „turistov“, zväčša posilnených alkoholom, cítiť, že im ide iba o ľahkú korisť, bez ohľadu na následky v životoch mladučkých dievčat. „Následky“ nám napokon ukáže ženská časť zboru, ktorá privedie na javisko deti narodené z takýchto vzťahov.
Scéna Barbory Šajgalíkovej má čisté línie a nenápadnú farbu, ale je strohá až neosobná, s minimom nábytku. To, že ide o japonský interiér, naznačujú posuvné steny, ktoré menia dispozíciu jednotlivých miestností. Vďaka tomu sme raz v hotelovej hale, inokedy v príbytku Čo-čo-san. Keď sa za posuvnou stenou po prvý raz objaví kúpeľňa, divák ešte netuší, akú kľúčovú úlohu jej tvorcovia určili v závere predstavenia. Z kusov „nábytku“ sa dá pomerne rýchlo zostaviť veľká posteľ, na ktorej sa odohráva aj príprava na svadobnú noc. Mizanscéna je pôsobivá nielen slávnym milostným duetom hlavných hrdinov, ale tiež aktom zväzovania lanom. Jeho červená farba v podstate navodzuje nadchádzajúcu tragédiu.
Hudobne operu naštudoval Martin Leginus, recenzované predstavenie 1. 10. 2024 dirigoval Maroš Potokár. Najmä v prvom dejstve forsíroval orchester tak, že Pinkertona, ktorého premiérovo spieval Ondrej Šaling, tiež Gora v interpretácii Petra Račka a miestami ani Sharplessa v podaní skúseného Filipa Tůmu takmer nebolo počuť. Aj Linda Ballová ako Čo-čo-san mala čo robiť, aby orchester „prespievala“. Našťastie disponuje zvučným sopránom a má bohaté skúsenosti s náročnými postavami nielen v Bratislave (spomeňme aspoň Tatianu v Čajkovského Eugenovi Oneginovia Salome v Straussovej rovnomennej opere v Národnom divadle v Brne), takže sa s týmto problémom vysporiadala. Operné predstavenie však nemá byť „kto z koho“. Ondrej Šaling získal úlohou Pinkertona do svojho repertoáru ďalšiu zásadnú postavu opernej literatúry. V Bratislave ho môžeme vidieť a počuť napr. ako Dona Josého v Carmen, Alfreda Germonta v La traviate, Radamesa v Aide, Jeníka v Predanej neveste a v ďalších inscenáciách. Verím, že po niekoľkých reprízach sa i v tejto role bude cítiť hlasovo aj herecky komfortnejšie.
Matúš Bachynec podobne ako iní činoherní režiséri síce vyžaduje od spevákov dôsledne vypracovanú hereckú akciu, ale robí to s citom a s ohľadom na ich náročné spievanie. Tu sa prejavil herecký talent Lindy Ballovej, ktorej Čo-čo-san je prirodzená a zároveň dojímavá. Na recenzovanom predstavení spievala komornú Suzuki Monika Fabiánová. Hlasovo aj herecky bola jej presvedčivou predstaviteľkou, chápajúcou spoločníčkou hlavnej hrdinky.
V predstavení je niekoľko vydarených a niekoľko rušivých scén. V scéne svadby ostro kontrastuje úprimnosť citov Čo-čo-san aj vážnosť, s akou k tomuto aktu pristupujú jej príbuzní a priateľky, s ľahkomyseľnosťou a povrchnosťou Benjamina Pinkertona, čo réžia podporila jeho podguráženosťou. Dojímavé je dueto Butterfly a konzula Sharplessa, v ktorom sa Čo-čo-san vyznáva z lásky k Pinkertonovi. Tu sa prejavuje jej až detinská naivita. S rovnakou naivitou sa po rokoch márneho čakania pýta Sharplessa, kedy v Amerike hniezdi červienka, pretože vtedy sa k nej, ako sľúbil, jej muž vráti.
Výjav prípravy na svadobnú noc, kde inscenátori použili techniku vzájomného zväzovania milencov červeným lanom, je pôsobivá a estetická. Dieťa so slúchadlami a laptopom predstavuje, podobne ako kostýmy, pokus priblížiť dej súčasnosti. Dnes sa ale používa často, takže nie je natoľko originálny. Chápala som to však aj ako spôsob, ako zaujať dieťa hrou a ušetriť ho matkinej bolesti.
Pre mňa je najrušivejší a ťažko prijateľný záver opery. Nepochopila som, prečo sa realizátori rozhodli zmeniť spôsob samovraždy Čo-čo-san rituálnou dýkou na smrť obesením. Na to, že sa záver opery bude pravdepodobne uberať iným smerom než originál, ma upozornil moment, keď komorníčka Suzuki odniesla dýku z javiska. Pripúšťam, že scéna samovraždy obesením – odohráva sa v už spomínanej kúpeľni – je pôsobivá a v divadelne štylizovanom stvárnení dokonca svojím spôsobom estetická. Madama Butterfly totiž na ukončenie svojho života použije práve lano, ktorým ju Pinkerton zväzoval počas svadobnej noci. Lano je červené a môže symbolizovať lásku, krv aj smrť. Nie je to však koniec, aký pripravili pre hrdinku tejto opery autori libreta a maestro Puccini v duchu japonských tradícií: „Nech čestne zomrie ten, kto nemôže čestne žiť“.
Na záver ešte jedna poznámka: inscenátori to asi nepovažujú za dôležité, ale možno by bolo dobré myslieť aj na to, že pri takejto interpretácii príbehu diváci, ktorí uvidia túto operu po prvý ( a mnohí aj posledný) raz, nebudú ani tušiť, akú zmenu oproti originálu tvorcovia urobili. Pravdepodobne sa to ale ani nikdy nedozvedia, takže ich to nebude iritovať ako mňa.