Môže činoherný režisér uspieť v opere na prvý pokus?
Madama Butterfly alebo – ako ju opisujú tvorcovia Slovenského národného divadla –
divácky najobľúbenejšia opera Giacoma Pucciniho, má na Slovensku bohatú tradíciu. Portál Divadelného ústavu (etheatre.sk) po zadaní jej názvu vygeneruje dvadsaťjeden záznamov. Medzi divadlami sa vyskytujú popri Slovenskom národnom divadle i Východoslovenské národné divadlo, neskôr Štátne divadlo v Košiciach (dnes Národné divadlo Košice), Opera Divadla Jozefa Gregora Tajovského v Banskej Bystrici (dnes Štátna opera) či Divadlo Jonáša Záborského v Prešove. Bohatá interpretačná tradícia teda potvrdzuje slová tvorcov najnovšej inscenácie o obľúbenosti diela. V sezóne 2023/2024 sa vrátila na javisko SND v hudobnom naštudovaní Martina Leginusa a pod režijným vedením Matúša Bachynca, ktorý je známy predovšetkým ako činoherný režisér. a . Bachynec bol dokonca za svoju prácu nominovaný v kategórii Mimoriadny počin v oblasti hudobného divadla na oceneniach DOSKY 2024. Hoci cenu napokon nezískal, ide o zaujímavý jav – bola to totiž jeho prvá nominácia. A tak vyvstáva otázka: Stačí činohernému režisérovi prejsť do opery na to, aby získal nomináciu na toto ocenenie?
V rámci činohernej tvorby sa Matúš Bachynec často venuje dramatickým textom z československého a ruského prostredia, v nedávnom období naštudoval napríklad Maryšu v Divadle Jána Palárika v Trnave. Nespomínam ju náhodou, tento umelec totiž vo svojich dielach často venuje mimoriadnu pozornosť hudobnej zložke – v Maryši zohrala výraznú úlohu hudba Andrey Bučko, ktorá mala vplyv na celkovú atmosféru réžie. Jeho prechod k hudobnému divadlu možno sledovať od činoherných inscenácií so silnou hudobnou dramaturgiou (Kým prídu Stouni, SND) cez muzikál (Povala, DAB v Nitre – jeho prvý muzikál) až po prvú opernú réžiu – Madama Butterfly.
Bachyncova koncepcia Madama Butterfly pracuje najmä na základe scénografie Barbory Šajgalíkovej. Scéna je funkčná, vizuálne čistá a divadelne premyslená – jej až sterilná čistota pripomína súčasné nemecké tendencie v činohre (za všetky spomeniem inscenáciu Suzanne Kennedy Prečo pána R. postihol amok). Dominantným prvkom scény je drevo, ktorého usporiadanie a dizajn pripomína saunu alebo wellness priestor, čím navodzuje upokojujúcu atmosféru. Tento vizuálny koncept ostro kontrastuje s tradičnými japonskými kostýmami a Američanmi v havajských šortkách (Ján Husár), ale aj s dramatickým príbehom a libretom Pucciniho diela, čím tvorivý tím vytvára rozdiel medzi vizuálnym pokojom scény a tragickou podstatou opery. Sterilná čistota je však zároveň najslabšou stránkou scénografie – v jej dôsledku je veľká a prázdna, takže na nej intímnejšie dramatické výstupy často zanikajú práve preto, že nie je dosť naplnená hereckou a speváckou akciou. Niekedy sa stane, že aj veľký zbor na tejto scéne pôsobí ako malí ľudia uprostred veľkého sveta, čo v Pucciniho veristickej opere plnej sladkých vyznaní lásky a obrovských emócii vyznieva takmer smiešne.
Hlavný režijný letimotív sa opiera o shibari, japonskú milostnú techniku viazania, ktorá sa v inscenácii stáva metaforou vzťahov medzi hlavnými postavami, japonskou gejšou Čo-Čo-San a americkým dôstojníkom Pinkertonom. Objavuje sa ako motív lásky Čo-Čo-San, ktorá sa cíti priviazaná k Američanovi viac než on k nej. Je však škoda, že tento pekný motív, ktorý navyše ukazuje dôležitú japonskú kultúrnu tradíciu, ostáva v mnohých momentoch nevyužitý. Jednou z kľúčových scén inscenácie je záver opery, kde pestúnka Suzuki ukradne svojej zverenkyni dýku v snahe ochrániť ju pred samovraždou, no v dôsledku toho stráca Čo-Čo-San možnosť spáchať samovraždu tradičným „čestným“ spôsobom – a tak ju v závere vidíme obesenú na červených lanách, ktoré predtým symbolizovali jej lásku k Pinkertonovi. Matúš Bachynec sa evidentne snažil priniesť do inscenácie interpretáciu, zdramatizovať dej – alebo chcel dať hlavnej postave druhú šancu sa rozhodnúť, premyslieť si svoje konanie, no jej osud ju napokon napriek všetkému viedol k smrti. Toto vyznenie záveru však v tejto interpretácii opäť zaniká – v inscenácii totiž akoby nefungovalo budovanie napätia. Bachynec nedáva divákovi priestor, aby si k Čo-Čo-San počas deja vytvoril hlbší vzťah, a tak aj jej smrť vyznieva chladne, možno dokonca až trápne – veď to predsa mohla tušiť, že sa k nej ten Američan nevráti, nie?
Stačí takéto dielo na nomináciu na DOSKY? Nuž, podľa výsledkov ocenení z posledného ročníka sa zdá, že áno. A tak sa Bachynec ocitol medzi tými, ktorí už získali nomináciu na najprestížnejšie divadelné ocenenia na Slovensku. Je trochu paradoxné, že v jeho „domovskom“ odvetví, činohre, sa mu to doposiaľ nikdy nepodarilo, ale v opere, ktorú režíroval po prvý raz a navyše so značnými nedostatkami, áno. Nedá sa mu však uprieť odvaha – podujať sa k inscenácii veristickej opery s libretom plným klišé totiž odvahou je. A urobiť ju tak, aby bola zaujímavá pre súčasného diváka – trochu pre toho konzervatívnejšieho a trochu aj pre toho, ktorý chce vidieť modernejšie trendy, je takmer nemožnou úlohou. Z výsledku však bolo zrejmé, že sa o takúto kombináciu pokúsil – a práve na to doplatil on aj jeho Madama Butterfly.