Skip to main content
Autor: Katarína Mária Csikmáková, 26 rokov, Bratislava

Buď aj Ty SMART a zdieľaj kreatívnu recenziu, ktorá sa Ti páči!

Aktuálna Madama Butterfly v Opere SND


Operný debut režiséra Matúša Bachynca, Pucciniho Madama Butterfly, som vnímala očami študentky činohernej réžie. Nemám veľa skúseností s operou. Jej hudobná zložka na mňa pôsobí silno, ale ako na laika. Viac konkrétnych súvislostí vidím v režijných a dramaturgických postupoch. 

Režisér Matúš Bachynec a dramaturgička Martina Mašlárová prichádzajú z činoherného sveta a tento fakt je podstatný pri ich tvorbe v Opere SND. Na činohernej scéne je gesto aktualizácie veľmi cenené. Môžeme to sledovať nielen priamo v divadle, ale aj v médiách, bulletinoch, rozhovoroch. Prvá otázka ohľadom nejakej inscenácie zvykne byť: „Prečo si myslíte, že je tento titul dnes aktuálny?” Ja osobne mám tejto otázky celkom dosť. Myslím si, že sa dnes už vyprázdnila a nedokážeme sa pozrieť na tento fenomén z nadhľadu a kriticky. Automaticky si myslíme, že aktualizovať je správne. A samozrejme, divadlo je pre diváka, musí k nemu prehovoriť, takže nemôže byť zastarané, aby mu divák 21. storočia porozumel. 

Ale čo ak ako kontrast k aktualizácii nepostavíme zastaranosť, ale večnosť? Skutočnosť, že sú príbehy, ktoré sú aktuálne vždy, to znamená, že sú večné, že sa v nich ukrýva nejaká základná podstata ľudstva, preto nikdy nestratia svoju prítomnosť. Môžeme to nazvať aj nadčasovosťou alebo archetypálnosťou. Spomínam to preto, lebo ja ako nie častý návštevník čakám niečo podobné v opere. Hľadám večnosť a nadčasovosť. Pretože opera v sebe koncentruje tak veľa typov umenia od hudby cez výtvarné umenie po divadlo, že sama osebe, svojou podstatou vyžaruje plnosť histórie umenia. Plnosť histórie umenia pre mňa znamená, že keby prileteli Marťania, asi by som ich zobrala do opery, aby videli, že toto sme dosiahli. Vieme hrať na nástrojoch, spievať, šiť, maľovať, prerozprávať príbehy. 

Ďalšia vec, pre ktorú mi samotné gesto aktualizácie príde v opere trochu cudzie, je hudba. Aj pri tomto predstavení na mňa Pucciniho hudba pôsobila až katarzne. Napríklad to, že sto ľudí hrá na nástrojoch spoločne tú istú skladbu v tom istom tempe, v tej istej tónine, ma dojíma, je to jednoducho veľmi vznešené. Neviem si predstaviť vznešenejšie prostriedky k prerozprávaniu nejakého príbehu. A myslím si, že náš príbeh by mal byť o veľkých, vznešených a večných veciach, citoch a vzťahoch, ktoré zodpovedajú spomínaným prostriedkom a forme. Obsah by mal byť s formou v rovnováhe. V Bachyncovej Madama Butterfly som cítila nezrovnalosť práve v tejto otázke. 

Pri tomto spracovaní sa režisér s dramaturgičkou rozhodli pôvodný príbeh japonskej gejše prispôsobiť dnešnej problematike sexturizmu. Čo-Čo-San bola v podstate prostitútkou v hoteli, kam si americkí (resp. západní) turisti chodili užívať služby mladých japonských dievčat. Podľa vyjadrenia Matúša Bachynca, v librete nezmenili nič, dodali len krátky monológ pre Gora, čím posilnili ich nosnú tému sexturizmu. Musím podotknúť, že téma je zaujímavá, aktuálna a hladko sedí na pôvodné libreto, necítiť, že by to bola nejaká násilná analógia. Dokonca si myslím, že nápadito vyrieši problém, ktorý je Puccinimu často vyčítaný: že príbeh Japonky vidí očami Európana a v jeho perspektíve je istý kultúrny kolonializmus, či už v hudbe alebo v librete. 

Riešenie bratislavských inscenátorov je nasledovné: Keďže dej situovali do hotela, kde sa popri sexuálnych službách predáva aj kultúra, je podložené, že sa pracuje so stereotypmi. Všetky národy predávajú turistom lacnú kópiu svojich kultúr. A aj keď napríklad biele masky už možno dnes nie sú bežné, pre západných návštevníkov, ktorí túžia po „Japonkách z filmov”, to samozrejme zahrajú. Ako Slováci, keď postavia kolibu popri diaľnici. V tomto spracovaní Madama Butterfly scéna predstavuje pekný japonský minimalizmus, kostýmy zase vyžarujú istú japonskú tradíciu – okrem západných turistov, ktorých Ján Husár obliekol do ľahkých ľanových vzorkovaných košieľ. Scéna je v istom zmysle scénou aj v rámci príbehu, v kontexte hrania sa na Japonsko. A hrania sa na lásku, keďže to je práca prostitútok. Preto sa veľmi často asociujú s herečkami, a teraz to myslím čisto z hľadiska hrania sa na niečo, nie v urážlivom kontexte. Takže táto Madama Butterfly je divadlo na divadle z oboch spomínaných dôvodov: divadlo kultúry a divadlo lásky.

Predávanie takých podstatných ľudských hodnôt, akými sú kultúra a láska, vnímam ako veľmi jasnú a výstižnú kritiku kapitalizmu našej doby. Takže nechcem vyčítať aktualizáciu Bachyncovi a Mašlárovej, lebo je zaujímavá a funkčná. Kritizujem aktualizáciu ako takú. A kritizujem ju preto, aby sme nad tým premýšľali. Odpoveď nemám, ponúkam otázku: večnosť alebo prítomnosť?