Rozhovor na cintoríne XY
Inscenácia Národný cintorín ma inšpirovala napísať zvláštny dialóg medzi spisovateľmi. Je to netradičný rozhovor, pretože som sa rozhodla, že replikami budú časti z ich vlastných diel. Hneď na začiatku mi napadlo, že Andrej Sládkovič bude recitovať verše z Maríny. Ostatných spisovateľov som vybrala tak, aby sa ich texty hodili do deja a do prostredia cintorína. Bolo výzvou úryvky skombinovať. Niektoré detaily som musela upraviť alebo dopísať, aby text ako celok dával zmysel. Nebolo to jednoduché, no úprimne musím povedať, že som sa pri tvorbe zabavila.
Rozhovor na cintoríne XY
Martin: „Ó, jak milé upomienky viažu nás k mesiacu tomuto!“
Andrej: „Padajú hviezdy i my padneme!“
Ján: „Už sme padli.“
Elena: „A veliká plocha, čo posiata je čiernymi, drevenými krížmi...“
Božena: „Jaké to očakávania, jakej radosti na Starom Bielidle!“
Ján: „Zase sa hádajú. Už sa teda dnes tá komédia začne.“
Jozef Gregor-Tajovský: „Čože naráno?“
Elena: „Okolo všade zeleň, jarná mladučká zeleň a každý vtáčik, včelka, ba každý lístoček, trávička hlásajú, ako je krásne žiť. Alebo aj odpočívať v pokoji.“
Martin: „V dome súženie, plač, a on sa ti prizerá ako mladucha do zrkadla! Počuješ, Elena?“
Božena: „Počuje, predsa by si bola tak rada s Jánom pohovorila!
Andrej: „Ja vstanem; — záhradka malá,
aby mi vôní čerstvých podala,
vábivo na mňa volala;
tam stanem, zrak na východ obrátim —
Ah, čo? príroda s zorením zlatým
do jej obloka zastala!“
Peter: „Viem, čo chceš povedať. Netreba toľko slov.“
Andrej: „Možno mi...“
Martin: „Zaľahlo ti v ušiach, čo? Nepočuješ, čo sa ti vraví? Chytrože sa hoľ, veď nejdeš vari na sobáš!“
Ján: „Možno ide.“
Elena: „Odrieka spevavo, mne zdá sa, že rýchle. Zase vraví niečo, čo nemôžem alebo nestihnem porozumeť.“
Andrej: „Ustúp!“ on hlasom hromu ma bije,
„jak smieš sa blížiť ku kráse,
keď ona v chvíľkach tajomných žije
len sebe, v pokoja čase?“
Elena: „Uráža ma?“
Peter: „Viem, „nie“ chceš povedať. Netreba toľko slov.“
Jozef: „Radšej nechaj, ty ešte väčšiu škodu spravíš.“
Ján: „Ha, daj mi ho semká!“
Andrej: „Ustúpim; ale pamiatka moja
naveky si to spomína,
aký je vo tmách anjel pokoja,
aká je vo snách Marína.“
Elena: „A kdeže je tá Marína?“
Božena: „Tereza?“
Andrej: „Marína moja!“
Elena: „Nepoznám...“
Peter: „Mladosť a mravnosť!“
Božena: „Vlado!“
Peter: „Peter!“
Andrej: „Kto mu vie príčinu?“
Jozef: „Ale ja? Som ja nie taký hniliak ako dakto...“
Ján: „Ba veru ešte čo!“
Elena: „Ticho! V suchom lanskom listí zašušťalo niečo.“
Andrej: „Zdá sa ti to. Či spíš aj vo dne v očiach jasnosti?“
Martin: „Jano! Tá tvoja suseda, čo ju toľme chváliš, vedz, že je striga!“
Ján: „Elena moja?“
Andrej: „Marína?“
Božena: „Čo si tí ľudia všetko nevymyslia. Človek by myslel, nie inak, ako že je v tom vtáča zatvorené, jako hlásky to zneje.“
Elena: „Čosi iné to bude.“
Ján: „Nuž, čo rozmýšľate? “
Martin: „Bude to posmech! Ty, načo sme šli sem bývať, k tejto strige?“
Ján: „K Elene?“
Andrej: „K Maríne?“
Peter: „Oj, zabúdate vy, že dávno mŕtvy ste. Nemáte na výber.“
Jozef: „Prečo sme si nezapálili lampu?“
Božena: „Raz mi to pripomeňte, potom vám to poviem!“
Jozef: „Ty aj tak budeš iba driemať.“
Andrej: „Verte mi, verte, krajania moji,
vy, žitia môjho priatelia! Prichádza...“
(zažnú lampu)
Elena: „Lístie šuští! A v ňom...“
Andrej: „Marína moja, teda tak sme my!“
(prichádza Marína)
Andrej: „Oči si premniem, bližšie prikročím,
a čo sa zrakom zjavilo?
To dievča proti obloku zočím,
kde pekné údy zložilo.“
Ilustrácia: Ivana Ballaschová - Podvečer
Časti replík sú z týchto diel:
Peter Zvon: Tanec nad plačom
Andrej Sládkovič: Marína
Jozef Gregor-Tajovský: Do konca
Ján Palárik: Zmierenie alebo Dobrodružstvo pri obžinkoch
Božena Němcová: Babička
Elena Petrovská: V máji
Martin Kukučín: Máje