Národný cintorín – slovo má svoj svet
Dva holúbky preleteli ponad mlhu.
Dva holúbky preleteli ponad cintorín.
Jeden drží si hlavú vztýčenú,
druhý ponorí hlavu do hlbín.
Epitaf na hrobke, dátum s krížikom.
Podvedome tuším, že musí byť svet „potom“.
Opité, nerozumné slová pokroku.
Asfaltové pohrebisko dejín sútoku.
Cintorín pokašliava.
Nie je už cesty späť?
Prestávam ich mať rada.
Nevidím tú obeť.
Zvädnuté kvety, poľná tráva,
taký národ sme.
Smrť je iba brána.
Za ňou slovo má svoj svet.
Prečo sa bezbreho náhlime?
Človeka blížneho cez prachy vidíme.
Prečo sa histórie štítime?
Človeka po smrti viac uctiť nechceme.
Skúpy sa nepozrie pravde do očí.
História, poézia, umenie nemlčí.
Pomaly zabudnime na hrdosť nečistú.
Na hrdinov spomeňme si, pamäť slovenskú.
Cintorín pokašliava.
Hľadám preň cestu späť.
Začínam ich mať rada.
Veľká je ich obeť.
Čerstvé kvety, voňavá tráva.
Národ máme v nás!
Smrť je iba brána.
Slová ožijú zas.