Autor: Jana Ivanová, 46 rokov, Trnavá Hora

Homo Apokalypsis


„Veľký – malý, čierny – biely, dobrý – zlý, studený – horúci…“ Hľadám protiklad k slovu čaj – žeby „apokalypsa“

            Porovnávam a analyzujem obidve slová a nachádzam skutočne mnoho protikladov. Čaj môže byť horký, sladký, ovocný, ľadový, teplý, liečivý, upokojujúci, s mliekom, medom, gruzínsky, čínsky, ruský... Pijeme ho s priateľmi alebo v samote, zabalení v deke s dobrou knihou alebo zlým televíznym programom. Asociácie, ktoré nám naskakujú pri slove čaj, sú nekonečné, príjemné, teplé a sladké. Čo však slovo apokalypsa? Apokalypsa v živote človeka, vesmírna apokalypsa, globálna apokalypsa... Sú to extrémne ohavné momenty v živote človeka a nemusí ísť len o vražedné kamene v hlavičkách detí, zavraždených manželov (apropo, po vražde manžela si nesadáme na šálku čaju, ale „sedíme“ vo väzení, a to dlho), leteckých náletov na hlavné mestá, môže to byť aj surrealita až absurdita každodenného života. 

            Keď sa dostaneme do určitého vekového obdobia, podobne ako hrdinky inscenácie, a robíme recenzie na život, skĺzneme nezriedka až do „pitevne“ nášho vnútra. Celý život rozrežeme a skúmame jednotlivé životné situácie ako orgány. Niektoré sú zohavené na prvý pohľad, iné preukazujú patologické príznaky až po dôkladnej biopsii. Nájsť niečo zdravé, nepoškodené, nenapadnuté rakovinotvornými bunkami je ťažké až nemožné. Ak by sme tieto analýzy aplikovali na celý svet, tiež by z toho nevyšiel s lepšími výsledkami. Všetky patologické symptómy sú evidentnejšie hlavne v krízových obdobiach, či už sa to týka pandémie, hospodársko-sociálnych kríz, alebo vojenských konfliktov. Aj veľmi podobné myšlienkové variácie podnecované katastrofickými výjavmi sveta už od jeho počiatku mohli byť impulzom pre napísanie hry Čaj a apokalypsa.

            Titul Čaj a apokalypsa (v origináli Escaped Alone) mal svetovú premiéru v londýnskom Royal Court Theatre v roku 2016. Predstavenie s názvom Čaj a apokalypsa bolo v Štúdiu Činohry Slovenského národného divadla premiérované v dňoch 25. a 27. júna 2021 ako prvá hra uvedená po prvej vlne pandémie. Pochádza z dielne britskej dramatičky Caryl Churchill, ktorá sa narodila v roku 1938 v Londýne a je známa svojou nekonvenčnosťou, orientáciou na citlivé politicko-spoločenské témy, ako je zneužívanie politickej moci, feministické otázky, problematika sexuálneho násilia a podobne. V jej dielach sa často objavuje surrealistický naratív. Už samotné herecké obsadenie skvelými predstaviteľkami – Emíliou Vášáryovou (pani Jarretová), Božidarou Turzonovovou (Sally), Kamilou Magálovou (Lena) a Annou Javorkovou (Vi) ) –, ktoré sa na doskách našej prvej scény stretli v inscenácii spoločne po prvýkrát, je predzvesťou kvalitného umeleckého zážitku, ktorý zavŕšili pod vedením inscenačného tímu Eduarda Kudláča (réžia), Dariny Abrahámovej (dramaturgia), Evy Kudláčovej-Ráczovej (scéna a kostýmy) a Petra Machajdíka (hudba).

            Zámerom autorky bolo pravdepodobne vykresliť ľudskú existenciu z viacerých uhlov pohľadu. Na jednej strane môžeme cez dialógy sledovať líniu banálnych, všedných životných udalostí žien v zrelom veku, na druhej strane sme konfrotovaní s tragickými udalosťami či už jednotlivca, alebo globálnych rozmerov. Samotná herecká performancia by snáď nevyznela až tak apokalypticky, nebyť pravidelných monologických vstupov, v ktorých neznámy hlas žalmovo-litániovým tónom (formu litánií využila Caryl Churchill aj v hre Seven Jewish Children: A play for Gaza za účelom vyobrazenia vysokého stupňa napätia) divákovi a diváčke líči mnohoraké formy katakliziem. Po prvom takomto prerušení javiskového predstavenia a preniknutí „tragickosti sveta“ do duše, mysle, srdca publika, si divák a diváčka môže pomyslieť: „Uf, toto bolo čo?. A je rád/rada, že to má za sebou. Avšak po druhom, treťom opakovaní pochopí, že apokalypsa nekončí a je možno bližšie, ako si myslíme.

            Inscenácia Čaj a apokalypsa je predstavením, ktoré sa odohráva v obytnom priestore, pravdepodobne po ničivej udalosti (zemetrasenie, vojnové ničenie, demolícia). Nasvedčujú tomu kulisy, ktoré znázorňujú rozbité múry, resp. steny, zničené poličky, ale aj stôl a stoličky, ktoré sú akoby pozbierané z toho, čo ostalo. Náznak nádeje, ktorá je viac-menej prirodzenou súčasťou bytia človeka aj v apokalyptických časoch, môžeme hľadať v zelenej tráve trávnika. Scéna sa počas inscenácie nemení. V porovnaní s českým predstavením uvádzaným pod rovnakým názvom Čaj a apokalypsa pražského Divadla Letí z roku 2018, kde hrala okrem vynikajúcich českých herečiek aj naša skvelá Zuzana Krónerová (réžia Martina Schlegelová), kde sú kulisy tvorené bohato a pestrofarebne zakvitnutou pergolou, prostredie bratislavskej inscenácie, odohrávajúce sa v ruinách, evokuje okolité negatívne, apokalyptické udalosti omnoho viac. Slovenské predstavenie je silne ovplyvnené tragickými udalosťami nedávnej minulosti, či už sa jedná o celosvetovú pandémiu, ktorá usmrtila mnoho ľudí a spôsobila strach z neznámeho, alebo sa pod prevedenie podpísala vojna v susednej krajine, kde pre nezmyselné besnenie moci zomierali a zomierajú otcovia, manželia, bratia. Je preto pochopiteľné, že pražské predstavenie vyznieva optimistickejšie, nakoľko bolo inscenované pred spomínanými udalosťami. 

            Taktiež oproti pohybovej dynamike inscenácie Divadla Letí, je inscenácia v SND prevažne statická. Režisér Eduard Kudláč však dokáže minimálny fyzický pohyb doplniť dramatickým vnútorným pohybom emócií, myšlienok a dramatického napätia medzi postavami, ako to predviedol aj v jeho staršej inscenácii hry poľsko-ruského dramatika Ivana Vyrypajeva Ilúzie v Činohre SND (2014). Predstaviteľky jeho inscenácie Čaj a apokalypsa väčšinu deja sedia na svojich miestach. Zaujímavé je, že nie je možné zadefinovať hlavnú postavu inscenácie, keďže každá aktérka má približne rovnakú mieru prejavu. Dejová línia, čo sa týka gradácie, je tiež pomerne homogénna, až na pár momentov, kedy dochádza k zvýšeniu napätia.

            Je zrejmé, že takto rituálne sa pravidelne stretávajú tri priateľky, ženy v rokoch, pri čaji. Pridáva sa k nim štvrtá žena, ktorú jedna z nich oslovuje pani Geretová, čiže ju pozná, ale nie je medzi nimi priateľský vzťah ako medzi ostatnými tromi. V hre nie je presne definovaný čas, v ktorom sa dej odohráva – môže ísť o minulosť, ale aj o prítomnosť či o apokalyptické vízie budúcnosti. V rozhovoroch ženy otvárajú široké spektrum tém od spomínania na časy minulé, rodinu cez analýzu svojich slabých stránok a aktuálnych ťažkých životných situácií. Niektoré momenty a vyjadrenia pôsobia vo svojej absurdnosti až komicky, no ony sa nesmejú. 

            Predstavenie v divákovi a diváčke vyvolá celú škálu pocitov, ktoré prežívajú postavy na javisku. Určite ich nenechá chladnými, pretože je nasýtené podnetnými inšpiráciami na zamyslenie – divadlo ako neoddeliteľná súčasť života ľudí s predstaveniami, ako je Čaj a apokalypsa, neprináša len veľký kultúrny zážitok a silné emócie, ale významne reflektuje aj aktuálne dianie okolo nás, pretože si túto reflexiu zaslúži. Pomáha nám vyrovnať sa s tým, aký horký „čaj“ pijeme a akú „apokalypsu“ žijeme...

Hlavný
organizátor

Hlavný partner
Z verejných zdrojov podporil

Partner
projektu

Partner
projektu

© SC AICT