Čaj a apokalypsa alebo kritika spoločnosti zabalená do metafor
„Ja nemám dôvod. Len ten, že mačka je zlo sama o sebe, lebo je mačkou.“ Toto je jedna z mnohých replík Božidary Turzonovovej v inscenácii Slovenského národného divadla Čaj a apokalypsa. Celá inscenácia pozostáva z rozhovoru štyroch starších dám. V dialógoch, ktoré zdanlivo budia dojem nonsensu, diskutujú o nemenných, ale aj o novodobých problémoch a chybách spoločnosti. Divákovi a diváčke ich predkladajú obalené v metaforách svojich vlastných osobných životov. Postava Sally, ktorú pani Turzonovová stvárňuje, prechováva počas celej dejovej linky síce nezmyselný, no zároveň až nenávistný postoj mačkám. Argumentuje tým, že na to má právo. Mačky sú zlom, pretože sú, jednoducho, mačkami.
Chybu, ktorú skrýva táto zvláštna nenávisť, približuje tento príbeh. Jedného dňa sa istý otec so synom rozhodli vybrať do mesta. Osedlali koňa, ktorého na gazdovstve chovali, a mlčky kráčali po hradskej smerujúcej do mesta. Po chvíli okolo nich prešla skupina okoloidúcich. Postarší pán kráčajúci na jej čele sa nechal počuť: „Hlupáci! Kráčajú po svojich, a pritom si vedú koňa.“ Po tomto stretnutí otec so synom na koňa vysadli a ďalej putovali. Onedlho stretli ďalšiu skupinu. „Aká neľudskosť! Dvaja sa vezú a to úbohé zviera sa lopotí.“ Otec sa preto rozhodol, že z koňa zosadne. Tesne pred mestom narazili na tretích okoloidúcich. Žena v rokoch pri pohľade na otca so synom sčervenela v tvári. „Ten chlapec nemá štipku vychovania! Nesie sa ako pán, zatiaľ čo jeho otec kráča po vlastných.“ Po tomto stretnutí sa otec so synom rozhodli vymeniť. Na námestí uprostred mesta si vypočuli poslednú kritiku. „Otec s tým chlapcom nemá zľutovania! Odpočíva, zatiaľ čo syn sa musí namáhať.“
Rýchle odsudzovanie, predsudky, škatuľkovanie. Nejedná sa o novodobý postih. Spoločnosť charakterizoval a niekedy aj formoval po celé stáročia. Tá istá spoločnosť však dnes tvrdí, že na jeho odstránení pracuje, alebo ho už dávno odstránila. A pritom predsudky nevychádzajú v prvom rade z niečoho zlého. Pochádzajú z akéhosi šiesteho zmyslu – intuície, ktorá je v prvom rade obranným mechanizmom ľudskej psychiky. Predpokladám, že každý a každá z nás pri stretnutí s cudzou osobou o krok ustúpi. Pravdepodobne si neznámeho premeriame od hlavy po päty, odvrátime zrak a ak nás na človeku nejakým spôsobom upúta čo i len drobnosť, začneme analyzovať. Premýšľať hneď o najhorších možných scenároch sa pre nás stalo akýmsi zvykom. Každodennou rutinou, ktorú len ťažko zastavíme. A pritom ide iba o logo na tričku, prefarbené vlasy, tetovanie, oblečenie, ktoré my nepovažujeme za vhodné, farbu pleti... Takýchto drobností je nespočetne veľa. Problém nie je to, že sa nad nimi pozastavíme, ale že automaticky podľa nich priraďujeme cudzej osobe minulosť, súčasné motívy a v neposlednom rade budúce konanie. Problém je, že za každou odlišnosťou vidíme samostatnú uzavretú „škatuľu“. Vychudnutý mladík s tetovaním je pre nás narkoman. Dievča s piercingom a krikľavou farbou vlasov považujeme za rebelku. Bezdomovec s nepríjemným zápachom je určite alkoholik a bývalý gambler. Každý máme stovky takýchto príbehov, do ktorých dosádzame ľudí okolo nás. Niečo z nich môže byť pravda, ale drvivú väčšinu si vyskladáme a bez otáľania postavíme človeka do negatívneho svetla. Áno, súčasná generácia už bola vychovávaná v duchu, ktorý by nemal človeka na základe vonkajšieho vzhľadu hádzať do jedného vreca. „Nesúď knihu podľa obalu.“ Flitrová fráza, ktorú počúvame od útleho detstva. Pri pohľade na dobu, ktorú žijeme, je ľahko postrehnuteľné, že spoločnosť sa to snaží všade zúfalo naplniť.
Dnes už, našťastie, pozeráme na odlišnosti inak. Vyzdvihujeme všetko, čo človeka oddeľuje od zvyšného prúdu sveta. Takáto osobnosť je pre nás zapamätateľná, obdivuhodná či inšpiratívna. Staršia generácia na to možno hľadí s nevôľou, ale pre mladých ľudí je vytvorenie pamäťovej stopy jazykom modernej doby. Niečím, o čo sa snažia v školách, na uliciach, v partiách... Ich cieľom sa stalo dať najavo svoj postoj, slobodu, osobnú integritu, a to bez toho, aby povedali čo i len slovo. Ibaže za všetkými tými nánosmi sa častokrát skrýva niečo, na čo sa ich nikdy nikto neopýta.
Dnes, nanešťastie, posudzujeme ľudí podľa ich hodnôt. Mne samej sa vidí, že termíny ako vnútorná krása, osobná sloboda či rozdielnosť názorov a kultúr sa stali len gýčovými frázami, ktoré zapadajú prachom minulej doby. Naše vnímanie druhých je postavené na kontraste. Hocijako expresívny vonkajšok sa nám vidí normálny, ale do názoru, ktorý nesúhlasí s naším presvedčením sa častokrát „radi obujeme“. Právo na názor, možnosť otvorene priznať sexuálnu orientáciu či sloboda vierovyznania sú miestami len falošné prisľúbenia. Spoločnosť vraj dáva každému úplnú slobodu o tom hovoriť, lenže zakaždým sa potom na človeka pozerá cez vymodelované šablóny, ktoré už dlho nie sú pravdivé. Spomínané udržiavanie odstupu je normálna vec, ale odsudzovať druhého človeka? Čo nás oprávňuje súdiť? Vzdelanie? Peniaze? Drahý oblek a vstupy v televízii?
Dnešná spoločnosť je, podľa mňa, plná oviec. Samotný príbeh to priamočiaro naznačuje. Otec so synom stretli štyri skupiny ľudí, každú s iným názorom. V snahe zapadnúť sa prispôsobili požiadavkám každej jednej z nich. No jediné, čo získali, bolo to, že ostatným dali nad sebou moc. Spoločnosť ľahko manipuluje a ovplyvňuje tých, ktorí si nestoja pevne za svojimi hodnotami. Nie sme práve kvôli takejto výhodnej ponuke, ovládať niekoho, zámerne skeptickí voči odlišným názorom?
Druhý spôsob, akým sa dá príbeh pochopiť, je z hľadiska počúvania sa navzájom. Ani otca, ani syna sa nikto neopýtal na dôvod konania. Osobne som presvedčená, že na to ani nedostali priestor. Ich správanie bolo odsúdené, pretože ostatným nevyhovovalo. Tak, ako mačky boli odsúdené jednoducho preto, že sú mačkami.