Čaj a apokalypsa – ako chutí na Slovensku a ako v Čechách?
„Čaj a apokalypsa“ je komorná hra od britskej dramatičky Caryl Churchill. Štyri staršie dámy sa pri šálke čaju navzájom spovedajú o svojich osobných, no aj spoločenských tragédiách – „apokalypsách“. V roku 2018 sa hru rozhodlo inscenovať české nezávislé Divadlo Letí. Pod vplyvom nečakaných tragických udalostí prvej vlny celosvetovej pandémie koronavírusu sa po uvoľnení opatrení vrhla do naštudovania hry aj naša Činohra Slovenského národného divadla, kde 25. a 27. júna 2021 uzrela dvomi premiérami svetlo sveta aj slovenská inscenácia hry v réžii Eduarda Kudláča. Do akej miery sú si so svojou českou sestrou podobné a v čom sa rôznia?
Prvý rozdiel, ktorý si každý z nás všimne, je scénografia. Herečky SND sedia medzi sutinami domu, ktorý môže znázorňovať prebiehajúcu, alebo už prebehnutú, apokalypsu. V rohu je polica s knihami. Čo je v nich? Nevypovedané alebo zabudnuté príbehy? Prečo rastie na zemi tráva? Scéna Evy Kudláčovej-Rácovej núti človeka rozmýšľať.
České divadlo poňalo vizuálnu stránku predstavenia inak. Hra sa odohráva v kvetinovej záhrade, ktorá, na rozdiel od slovenskej farebne neutrálnej scény, hrá farbami. Voľba pestrofarebnej kvetinovej záhrady sa dá interpretovať rôzne. Scéna Pavly Kamanovej zrejme chcela divákovi a diváčke dodať nádej, že apokalypsa sa zatiaľ nekoná – nikto z nás netušil, čo príde. A možno pokojná udalosť pitia čaju v záhrade odpútava hrdinky od toho, čo sa deje mimo nej. Pritom už samotný názov hry Čaj a apokalypsa je oxymoron. Čaj, niečo bezstarostné, každodenné (hlavne v krajine, z ktorej táto hra pochádza, kde je pitie čaju až rituálom), a apokalypsa, čosi katastrofické a chaotické. Divadlo Letí pridalo do predstavenia ešte jedného účinkujúceho. Klaviristu sediaceho na boku javiska, hrajúceho dámam k čaju. Nie je postavou predstavenia, ale skôr súčasťou prostredia, umocňujúc pocit pohody popoludňajšieho čaju.
Čaj a apokalypsa je častokrát označovaná ako komédia. Po začiatku slovenského predstavenia človek veľmi rýchlo zistí, že to nie je komédia, pri ktorej by sa celý čas od bezstarostného smiechu chytal za brucho. Humor v nej treba veľmi usilovne hľadať – je drsný a ironický, príznačný autorkinmu štýlu. Niekto ho preto možno ani nenájde. Ale aj to je v poriadku. Niekto nájde, zasmeje sa, a hneď prestane, lebo zistí, že to vtipné, čo postavy povedali, je až tak absurdné, že je to mrazivá pravda. Text Churchill je zároveň básňou, žalmom, podobenstvom. Ukrýva v sebe veľmi veľa rozmerov a je na inscenátoroch, ktoré sa rozhodnú väčšmi zdôrazniť, a na divákoch a diváčkach, ktoré sa v hre rozhodnú sledovať. Česká inscenácia v réžii Martiny Schlegelovej kladie na humor väčší dôraz než slovenská. Dialógy sú hravejšie, menej letargické a humor a vtip sa hľadajú ľahšie. Môže to mať viac dôvodov. Treba si uvedomiť, že obe inscenácie, napriek len trojročnému rozdielu, vznikli v inej dobe. Česká v ešte takmer pokojnom roku 2018, kedy sa nám o žiadnej apokalypse ani nesnívalo, a slovenská uprostred pandémie v roku 2021, čo mohlo veľmi ovplyvniť nielen humor, ale i celú režijno-dramaturgickú koncepciu inscenácie. Tiež to môže byť spôsobené aj rozdielnymi tendenciami inscenačnej tradície slovenského a českého divadla.
Jednotlivé dialógy hry sú popretkávané monológmi, ktoré popisujú apokalypsu, ktorú si predstavuje Caryl Churchill. Na javisku ich prednáša postava pani Jarretovej, ktorú v inscenácii SND hrá Emília Vášáryová a vo verzii Divadla Letí Zuzana Kronerová. Oba výklady textu tieto časti poňali úplne inak. V SND sa počas monológov na javisku zhasne a diváci zostanú ponorení v úplnej tme – tým chceli inscenátori zrejme docieliť, aby sme sa na text, ktorý počujeme, sústredili čo najviac. Hlas herečky ide z nahrávky, má svoju špecifickú melódiu a každým ďalším prehovorom sa na nahrávku pridávajú efekty, tak, že pri posledných, divák a diváčka ani neverí, že to hovorí jeden človek. Naopak, Zuzanu Kronerovú v inscenácii Divadla Letí vidno. Prejav má vždy v inej časti javiska a hovorí ho štandardnou melódiou reči. Obidve alternatívy sú zaujímavé a je naozaj len na nás, či sme skôr auditívny alebo vizuálny typ.
Každý a každá z nás sa pozerá na divadlo inak. Každý vidí v symboloch a metaforách na javisku niečo iné. Tak ako dvaja tvorcovia. Ale tieto dve inscenácie aj mnoho spája. Dialógy majú svoj rytmus, muzikálnosť, ktorá je ukotvená v texte a jeho výbornom českom i slovenskom preklade, ktoré boli pri tejto hre nesmierne dôležité. Herečky sa navzájom dopĺňajú. Aj Činohra SND, aj Divadlo Letí vybrali do svojho predstavenia úchvatné obsadenie. Obe verzie sú plné skrytých významov a hlbokých myšlienok. Aj humor sa v oboch nájde.
Nedá sa povedať, že jedno z týchto predstavení je lepšie či horšie. Je na každom a každej z nás, aký čaj nám viac chutí. Ja mám vo svojom rada horkú pravdu, ktorú si dosladím humorom, troškou optimizmu a dávkou nadhľadu. Bez nich by bol čaj v apokalypse príkry.