Čaj medzi kvetmi
Keď sa tri sudičky stretli,
pridalo sa k nim Oko slepé.
Spolu, medzi kvetmi,
popíjali čaj a rozprávali sa o skazenom svete, ktorý iní nazývali raj.
Chvíľu tam sedeli.
Chvíľu hľadeli.
Chvíľu rozmýšľali,
až napokon jedna prehovorila.
Mačka mačkou niet,
Diabol sa za jej tvárou skrýva,
je zlo, ktoré zhatí každý kvet,
ktorý ti úsmev na tvár vrýva.
V škatuľke je, v skrini, v mojej koži prebýva.
Vždy, keď sa obzriem, v zrkadle ju vídam.
Všetky sú rovnaké, zlé a podlé,
názor môj nikto nezmení ani keď budem v hrobke.
Ozvalo sa Oko so zvesťou zlou,
vyrozprávalo príbeh, ktorý počulo.
Oko sa stalo slepé, keď to videlo.
Betónová budova na čriepky sa láme.
Jej úlomky vo vzduchu lietajú
a zabíjajú nevinné deti malé
Vo vzduchu sa vznášajú a vdychujú ich všetci,
Starci, mladí, ľudia a sebci.
Tí, čo prežijú živia sa z iných,
Pod nechtami krv, po pudoch divých.
Navzájom sa žerú, keď obloha z neba zmizla
A láska v ľudských dušiach skysla.
Akoby to vietor rozprával,
sudičky ani brvou nemihli, keď ich slová oka zmrazili.
Pokračovali ďalej vo svojom svete ružovom,
keď Oko znovu osleplo v háji kvetnatom.
Chvíľu tam sedeli.
Chvíľu hľadeli.
Chvíľu rozmýšľali,
až napokon druhá prehovorila.
Druha prehovorila, o náhode jednoduchej,
keď muž prišiel o život kvôli nehode prostoduchej.
Nôž sa žene v pästi objavil ako sa zahnala
a svet sa o život ochudobnil, vyzliekla ho donaha.
Manžel, syn, priateľka, odraz v zrkadle.
Nikto nevie pochopiť nehode záhadnej.
Horšia nenávisť ako zubatá
a vdova za ňu vydatá.
Veď aj najväčší nedočkavec na smrť si počká.
No svet sa neprestáva točiť,
sme obeťami seba samých.
V čase iba hrôz mnohých.
už neskoro bolo zakročiť
Oko znovu prehovorilo o životodarnej vode, ktorá ľudí zabíjala.
Zabíjala ľudí, ktorí ju pili a ľudí, ktorí jej nedostatok škodil.
Z dlaní nadbytok vytekal
a teraz jej nedostatok ľuďom do rúk sa vysmieval
Vánok ich pohladil a usadil
v ich kostiach, v mysli, v sluchách a očiach.
Nechceli to oni vidieť,
a preto obrátili hlavu a zostali sedieť.
Chvíľu tam sedeli.
Chvíľu hľadeli.
Chvíľu rozmýšľali,
až napokon tretia prehovorila.
Keď sa ti vzduch na bahno obráti
a dýchať ti zabráni, niet úniku.
Pery, údy, hlava sa ti nepohne
v tom tranze bez spásy záchrannej
A ty si povieš, mŕtvy chcem byť,
pod hlinou zhniť,
čokoľvek, čo nie je ohňom mi v pľúcach.
Každý deň je rovnaký,
more na malú izbu sa podobá.
Čas s časom zápasí,
keď sa sekunda hodine rovná.
Zmysel sa mi stratil v slovách iných.
Všetci žijú bez vedomia,
že mŕtvola pomedzi nimi prechádza
v svete živých.
Smútok sa do oka vzniesol,
a slepota sa zhoršila.
Soľ do rany zašila,
keď Oko slepé videlo
a dar tmy zmizol v slovách…
Chvíľu tam sedeli.
Chvíľu hľadeli.
Chvíľu rozmýšľali,
až napokon Oko poďakovalo za čaj a odišlo.