Skip to main content
Autor: Jana Ivanová, 46 rokov, Trnavá Hora

Buď aj Ty SMART a zdieľaj kreatívnu recenziu, ktorá sa Ti páči!

Časoputáni


Inscenácia Chronoškriatkovia mala premiéru v Bratislavskom bábkovom divadle v roku 2019. Knihu Tomáša Končinského a Barbory Klárovej do divadelnej podoby adaptoval režisér Jakub Maksymov. Na stvárnenie tohto príbehu využili tvorcovia metódu live cinema – puppet cinema.

            Táto pomerne mladá forma divadelného prejavu vznikla v roku 2009 v Izraeli. Javisko divadla predstavuje kulisu filmu, pričom proces tvorby sa odohráva pred publikom. Celý projekt puppet cinema, ktorý začal ako experiment, ústi do dialógu medzi bábkovým divadlom, objektovým divadlom, filmom, foley a živým vysielaním. Zaujímavosťou integrácie živého vystúpenia s filmovým je to, že môžu dobre koexistovať a spolupracovať, napriek spojeniu a narušeniu pravidiel obidvoch. Všetko je viditeľné, odhalené, „tu a teraz”. Jeden dej sa môže odohrávať na viacerých miestach javiska, alebo sa odohrávajú rôzne udalosti, na rôznych miestach divadelných dosiek. Výsledok si vyžaduje mnohé skúšky a absolútnu spoluprácu celého tímu. Spoločne tak prekvapivými spôsobmi dej plynule posúvajú.

            Chronoškriatkovia je bábková inscenácia, ktorá sa odohráva v mikrosvete pračudesných maličkých tvorov. Mohli by sme ich opísať ako chumáčiky s tváričkou a ručičkami, nožičky nemajú. Ak sa vám zdá, že pri opise používam mnoho zdrobnenín, nemýlite sa. No vo svete chronoškriatkov je naozaj všetko drobnučké, takže opisovať sa to inak nedá. Hudba, ktorá je produkovaná zvukom zvončekov, zvyšuje autentickosť atmosféry minipriestoru.

Prostredie je dynamické, dej sa odohráva v škole, doma, na plantáži, na pracovisku, ale aj v exteriéri, čím je veľmi plynulý a pútavý. Divák či diváčka nemá čas skĺznuť do apatie, alebo sa nudiť. Napriek tomu, že hercov môžeme vidieť, publikum im pozornosť takmer vôbec nevenuje, pretože je naplno priťahované dianím vo svete chronoškriatkov.

Mnohé situácie pôsobia ako paródia na skutočný život, napríklad, keď chronoškriatkovia volali záchrannú službu a dovolali sa na odkazovú službu, pretože záchranári mali dovolenku. Aj v realite sa objednávame na vyšetrenie v septembri a dostaneme termín na január.

Hlavný hrdina Zašmodrch žije podobným životom ako ľudské deti. Žije s rodičmi, chodí do školy (niekedy aj poza školu), na školské exkurzie, má priateľov, s ktorými sa občas nezhodne. No všetky životné cesty a etapy chronoškriatkov sú poznačené niečím nezvyčajným. Ich vzdelávanie, a potom aj profesijný život, sú zamerané na aktivity, ktoré spôsobujú opotrebovanie, kazenie každodenných vecí a predmetov a starnutie. Čiže plynutie času je „Zub času”, ktorý pôsobí v ľudských životoch, hoci si to ľudia neuvedomujú. 

            Tento denný kolobeh je narušený Zašmodrchovým zážitkom, keď svojou „záškodníckou“ aktivitou spôsobil smútok človeku. Začína pochybovať o správnosti konania chronoškriatkov a táto pochybnosť ho vedie k rebélii a uskutočňovaniu zmien. Podarí sa mu zastaviť čas. Všetci stuhli, pohyb a život sa zastavuje, a v tej chvíli zisťuje, že zastavenie plynutia času nie je dobrý nápad, pretože je potrebné, aby sa udalosti diali. Ako a či sa podarí čas znovu rozhýbať, neprezradím. Aby ste vedeli, ako celý príbeh skončí, navštívte s rodičmi Chronoškriatkov v Bratislavskom bábkovom divadle. Inscenácia je vhodná pre deti od päť rokov, ale mnoho si z nej odnesie aj dospelý divák.