ABSURDNOSŤ DNEŠKA
Vďaka premiére ČAKANIE...Na?...Keď?! som mala po prvý raz možnosť vidieť mojich spolužiakov vystupovať na javisku. Páčilo sa mi, že použili námet z knihy Samuela Becketta, predstaviteľa absurdnej drámy. Predstavenie, v ktorom bolo veľa absurdných situácií, by som označila skôr ako fyzické divadlo.
Keď sme vošli do divadla, v hľadisku sedeli tanečníci a mali na sebe svoje stoličky, do ktorých boli zamotaní. Sledovali sme kráčajúce dievča na pódiu, ktoré chodilo od jedného portálu k druhému, a počas toho, ako tam kráčala, tanečníci na svoje zavolanie z gramofónu po jednom prichádzali na pódium. Nakoniec všetci ôsmi sedeli na stoličkách na javisku. Jedno dievča sa postavilo a začalo tancovať, pripomínala malé dieťa v čakárni, ktoré si vyžadovalo pozornosť dospelej osoby. Neskôr to vzdalo a sadlo si naspäť na stoličku. Toto isté zopakovalo ďalšie dievča a potom sa pridali všetci, až kým jedna z nich nezakričala – „ticho“. Zaujímavé bolo, ako pracovali s improvizáciou. Počas tréningov dostávali rôzne nápady, ktoré sa rozhodli použiť v choreografii. Mňa najväčšmi zaujala tá časť, kde tancovali dve tanečnice. Sedeli za stolom na stoličkách, akoby znázorňovali rodinné vzťahy. Napätie medzi nimi bolo cítiť, ako keď sa hádajú dvaja členovia rodiny a nevedia sa zhodnúť v názore. Také to napätie pri večeri, keď sa rodina nerozpráva a deti pozerajú telku, čakajúc, že ich jeden z rodičov vypočuje alebo sa aspoň spýta na to, ako sa mali v škole. Nič z toho sa však nestane a tak odchádzajú v nádeji, že to raz príde. Počas tejto scény som celý čas mala zimomriavky po tele. Bolo to úžasné a také reálne, až ma mrazilo. Potom prišla scéna, ktorá bola dosť chaotická a nerozumela som jej, čo sa asi nedalo. Tanečníci hádzali laná do priestoru krížom krážom. Tancovali ponad ne a všimla som si, že súčasťou ich kostýmu boli nakreslené čiary na rukách, ktoré mali znázorňovať prepojenie s lankami. Akúsi čiaru, ktorá nikdy nekončí. V ďalšej časti kráčalo dievča s lanom vpred a rozmotávalo ho, chlapec ju nasledoval a kráčal za ňou, neskôr sa na toto lano napojili tri dievčatá, ktoré vyzerali nešťastne, vydávali neopísateľné zvuky, pripomínajúce plač a stony. Bolo to zaujímavé sledovať. No čo ma fascinovalo najviac a uvedomila som si to až po čase, bola hudba hraná naživo. Dole pod pódiom bol postavený stolík a za ním striedavo stál a sedel pán. Na stole mal položené rôzne predmety a pomocou paličiek a iných pomôcok vydával zvuky, na ktoré tancovali tanečníci. Prišla časť, ktorá bola venovaná iba jemu, tanečníci sa zlúčili dokopy a svietili baterkami z telefónu. Mávali nimi a počas toho znel zvuk saxofónu. Muž, ktorý dole tvoril živú hudbu, hral na saxofóne. Na chvíľu som sa cítila ako na koncerte a veľmi som si to užívala. Pomaly prestával znieť zvuk a iba stláčal klávesy. Uvedomila som si, akú dôležitú rolu v tomto predstavení hrala živá hudba. Toto predstavenie sme mali možnosť vidieť aj v Prešove, na festivale konzervatórií, kde živá hudba nebola, a predstavenie sa ani celé neodohralo, lebo tam chýbal muzikant. Nebolo to ono, lebo vďaka tej hudbe to malo to správne čaro. Aj prostredie hralo dôležitú rolu. V Liptovskom Hrádku bola hala veľká a na pódium sa dalo dostať schodmi zboku, no v Prešove takáto možnosť nebola. Tanečníci to mali kvôli tomu komplikované. Ale aj napriek tomu to zvládli skvelo a odohrali predstavenie.
Nemám rada, keď nepochopím ideu predstavenia, keď mi nedáva zmysel a veci sa dejú bez osnovy. Napriek tomu som v niektorých scénach našla svoj vlastný obsah a význam a to sa mi páčilo. Splnili zadanie absurdnej drámy, veci sa diali v chaose a nič z toho nedávalo zmysel, a tak to chceli. Našli sa v tom veci z dnešnej doby. To, ako sa nás snažia sociálne siete ovplyvniť, ako denne na nás vyskakujú nepodstatné reklamy, ako ľahko nás sociálne siete vedia zmanipulovať. A toto sa snažili znázorniť. Časť, kde tancovali a hovorili o sexe, mi prišla divná a nechápem, prečo to tam dali. Nerozumela som ničomu z toho a vnímala som to ako čistý chaos. Možno sa snažili poukázať na dnešnú dobu a chaotické vzťahy, spôsobom, ktorému som neporozumela.
Som rada, že som mala možnosť vidieť toto predstavenie a urobiť si naň svoj názor. Síce som všetkému neporozumela, ale vidieť mojich spolužiakov na pódiu robiť to, čo ich baví, a rozvíjať svoj talent, bolo pre mňa tým najsilnejším zážitkom.