Denník Anny Frankovej v opernom štúdiu SND

Autor: Daniel Ševčík, 18 rokov, Trenčín

Zatiaľ čo ostatné slovenské operné scény s uvoľnením epidemiologických opatrení začali takmer zo dňa na deň opäť hrať, v Slovenskom národnom divadle sa naplno chopil príležitosti len činoherný súbor. Nadšenci opery mohli za posledný polrok (vrátane divadelných prázdnin, keďže zahraničné divadlá hrali aj v lete) navštíviť SND celkovo šesťkrát. 

Po skoro dvoch mesiacoch od opätovného uzavretia divadiel sa Operné štúdio SND rozhodlo svojim divákom ponúknuť aj niečo iné než obohranú repertoárovú „klasiku“. Po tom, čo sa pre pandémiu neuskutočnila plánovaná premiéra Grešákovej Zuzanky Hraškovie a Purcellovej opery Dido a Aeneas (22. a 23. 5. 2020), siahla dramaturgia štúdia po nie veľmi známom opuse – monoopere Denník Anny Frankovej sovietskeho skladateľa Grigorija Frida. 

Keď si Grigorij Samuilovič Frid (*1915 Petrohrad – †2012 Moskva) v roku 1960 (13 rokov od pôvodného holandského vydania) prečítal prvé ruské vydanie Denníka Anny Frankovej, zostal ohromený, no na ďalšiu prácu s textom zatiaľ nemyslel. O deväť rokov neskôr, keď sa mu denník znovu dostal do rúk, sa rozhodol hudobne spracovať tento jedinečný príbeh. Fridovu voľbu motivoval i jeho židovský pôvod a osobná skúsenosť s krutosťou vojnového besnenia. Denník vnímal ako dokonalé libreto, bolo však treba urobiť užší výber, ktorý by zachytával všetko podstatné. S obrovským nadšením sa teda pustil do práce. Za dva mesiace vznikla klavírna verzia a o taký istý čas, v lete 1969, bola dokončená celá partitúra. Hlavný dirigent Bieloruského symfonického orchestra v Minsku – Vitalij Vitalievič Katajev – mu odporučil, aby do hlavnej úlohy obsadil sopranistku Nadeždu Jurievnu Jurenevu. Frid sa s ňou stretol počas prestávky na jej koncerte vo veľkej sále Moskovského konzervatória. Prítomný bol i dirigent Genadij Raždestvenskij, ktorý pozval Frida k sebe domov, aby ho bližšie oboznámil s novou operou. Denník Anny Frankovej sa mu veľmi zapáčil a ponúkol sa, že ho naštuduje. 

Plány uviesť operu však prekazili ideologické štátne zásahy. Svetovú premiéru sa podarilo zorganizovať až 17./18. 5. 1972 v moskovskom Dome skladateľov. Neuviedli však plnú orchestrálnu verziu diela, Nadeždu Jurievnu Jerenevu na klavíri doprevádzala Maria Vsevolodovna Karandašova. Ďalšieho naštudovania sa monoopera dočkala až v roku 1977 v Kyslovodsku, kde bola znovu uvedená len koncertne, ale zato s orchestrom. Nasledovalo niekoľko naštudovaní v provinčných mestách v ZSSR (Sverdlovsk, Kišiňov, Voronež). Odvtedy sa, až do roku 2010, v Rusku Denník Anny Frankovej nehral. Narozdiel od Sovietskeho zväzu si v zahraničí získal veľký ohlas a už pár rokov po moskovskej premiére ho uviedli v Holandsku, Spojených štátoch amerických či v Nemecku. V našom regióne monooperu uviedla napríklad Viedenská štátna opera (1998), Národné divadlo Brno (2010), Opera Povera v Brne (2015), Opera studio a Kuchynská revue B. Martinů v Prahe (2017). 

Zámer Operného štúdia SND naštudovať Denník Anny Frankovej po prvýkrát aj na Slovensku a tak aspoň trochu splatiť dlh, ktorý máme voči jeho skvelému skladateľovi, ma veľmi potešil. Zvyk vytvárať repertoár z divácky obľúbených opier určite neprináša nič dobré. Naopak zaradiť doň niečo, čo tu ešte nebolo, čo rozšíri obzory publika, ukáže aj tomu najkonzervatívnejšiemu divákovi, že opera nie je len „Traviata“ a „Prodanka“ a posunie slovenskú operu zase o kúsok ďalej, má svoj veľký význam. Tento ťah však nebol len o osviežení repertoáru. Inscenácia Denník Anny Frankovej vznikla pri príležitosti 75. výročia oslobodenia koncentračného tábora Auschwitz a tiež ako reakcia na aktuálne spoločenské dianie a šíriace sa myšlienky antisemitizmu, rasizmu a neonacizmu v našej spoločnosti.

Pri písaní libreta Grigorij Frid nemenil pôvodný text, len ho skrátil pre potreby opery, čím dosiahol autentickosť výpovede. Samotné dielo však dej nemá. Fridovu monooperu tvorí 21 scén (1. Predohra, 2. Narodeniny, 3. Škola, 4. Rozhovor s otcom, 5. Predvolanie na gestapo, 6. Úkryt/Zvon Západného kostola, 7. Pri malom okienku, 8. Bolo mi povedané, 9. Zúfalstvo, 10. Spomienka, 11. Sen, 12. Medzihra, 13. Dueto manželov van Daanovcov, 14. Zlodeji, 15. Recitatív, 16. Myslím na Petra, 17. Na ruskom fronte, 18. Razia, 19. Osamelosť, 20. Passacaglia, 21. Finále), ktoré sa rovnako ako v denníku odohrávajú v amsterdamskom dome na Prinsengrachte 263, kde sa ukrývala rodina Frankovcov. 

Príbeh sa začína 12. júna 1942, v deň Anniných trinástych narodenín, keď dostala najkrajší darček – denník. Pomocou 21 „sond“ opisuje v denníku svoje príhody zo školy, predvolanie na gestapo, prvé pocity z ich nového „domova“, každodenný život, svoj bohatý vnútorný svet, vzťah s Petrom van Daanom či pôsobivý výhľad z okienka v podkroví. Moderne skomponovanou hudbou sa nesie len pár výrazných tém, zvyšok je akýmsi doprovodom k textu, no aj napriek tomu v sebe ukrýva bohatú paletu pocitov, ktoré Anna prežívala počas dvoch rokov strávených v úkryte. Opera svojou hudbou i textom libreta vytvára kontrast k Anninmu životu a dianiu vo vtedajšej spoločnosti. Neprechádza od radostných tónov k smutnému koncu v koncentračnom tábore. Práve naopak, začína sa strachom z predvolania na gestapo, prechádza neustálym napätím a zúfalstvom, až vyvrcholí v svetlej nádeji na lepší život po vojne. V každej zo scén sa Fridovi podarilo vykresliť osobitú atmosféru. Napríklad v Rozhovore s otcom a Predvolaní na gestapo hudobný sprievod navodzuje strach a napätie v ťažkej situácii. Naopak v trinástej scéne – Duet manželov van Daanovcov – sa autor mierne rýchlym tempom snažil vymaniť z banalít a každodenných manželských hádok, ktoré boli Anne na smiech, čo podčiarkuje teatrálnosťou sopranistkinho prejavu i napodobňovaním hlasov panej a pána van Daanovcov. Z hudobnej stránky je zaujímavá časť Myslím na Petra. Zatiaľ čo v celej partitúre je hudba veľmi moderná, obsahuje napr. prvky džezu, tu sa objavuje valčík a veľká spevnosť pripomínajúca staré ruské romance. 

Premiéra Denníka Anny Frankovej sa konala 28. 11. 2020 v Sále opery a baletu v novej budove SND, kam sa tento typ komornej opery príliš nehodí (pre väčšie rozostupy medzi divákmi a miesto pre kameramanov to však bolo nevyhnutné). Ďalšie predstavenia by sa mali konať v komornejšej atmosfére štúdia, čo, zaiste, podporí celkový dojem z predstavenia. 

Réžie tohto asi 40-minútového diela (oproti originálu je trochu skrátené) sa chopil mladý slovenský režisér Marek Mokoš. Ako uviedol v diskusii (konala sa v rámci Noci divadiel) a bulletine, snažil sa pozorne čítať príbeh, čo najviac preniknúť do Anninho života, jej motivácií a vnútorných zápasov, ktoré dennodenne viedla. Na jednoduchej a čistej scéne Barbory Šajgalíkovej sa uprostred tmy a množstva cestovných kufrov vynímalo podkrovie amsterdamského domu vytvorené z dvoch svietiacich trojuholníkov, ktoré sa vo finále zložili do tvaru Dávidovej hviezdy. Vizuál predstavenia teda pracoval s množstvom symbolov, najmä s kuframi. Tie však neslúžili len ako symbolická kulisa. Hlavná hrdinka ich presúvala, využívala ako stenu, schodisko či úkryt pre seba, ale i pre všetky svoje poklady. Za inšpiračný zdroj poslúžila tvorcom aj tradičná židovská kultúra a predmety s ňou spojené. Jednoduché biele kostýmy podčiarkli symbolickú rovinu inscenácie.                                       

Operné štúdio sa rozhodlo uviesť Denník Anny Frankovej v českom preklade Petra Štědroňa, a to bez orchestra, len so sprievodom klavíra. Tento úmysel ešte viac zintímnil atmosféru monoopery a celkovú výpoveď diela. Mladú českú sopranistku, absolventku operného spevu na JAMU a divadelnej vedy na MUNI v Brne Anetu Podrackú Bendovú na klavíri s veľkou virtuozitou doprevádzala Andrea Bálešová. Hudobne monooperu naštudoval mladý dirigent Ondrej Olos. Aneta Podracká Bendová sa ako mladá speváčka dôstojne zhostila technicky i interpretačne náročného partu. Postava Anny Frankovej si vyžaduje obrovskú dávku hereckého talentu a nemenej kvalitný spevácky výkon. Práve herectvo tu zohráva azda dôležitejšiu úlohu než spev. Mladistvý výzor interpretky, jej prirodzená hravosť a zároveň duševná zrelosť i schopnosť vcítiť sa do Anninej psychiky pôsobili na diváka veľmi presvedčivo, takže sa jej po hereckej stránke podarilo vytvoriť priam ideálnu postavu Anny Frankovej. To sa však úplne nedá povedať o jej speve. V nízkych a stredných polohách si počínala veľmi kultivovane, taktiež treba oceniť jej frázovanie a ľahkú a zrozumiteľnú dikciu. Vo výškach a pri prechodných tónoch medzi registrami sa však objavili technické problémy. Vzdychy a prílišné forsírovanie hlasu až na hranicu intonačnej čistoty narúšali celkový pozitívny dojem z interpretkinho výkonu, to sa však dá ospravedlniť faktom, že ide o začínajúcu speváčku.

V Opernom štúdiu SND sa rozhodli pridať do inscenácie ešte jednu postavu, ktorú stvárnila členka Baletu SND Margaux Bortoluzzi. Baletka v úlohe dievčiny bez mena, ktorých si však všímavý divák môže domyslieť niekoľko, nie je na javisku prítomná hneď od začiatku. Zjavuje sa až ako spomienka na Anninu kamarátku Lízu, s ktorou sa spolu hrajú s červenými vĺčikmi. Choreografia Nikolety Rafaelisovej je moderná, symbolická, nie však prvoplánovo popisná. Postava baletky vytvára popri spomínanej Líze aj univerzálnu spoločníčku, ktorá s Annou konverzuje, zdieľa jej pocity, spolu sa smejú i prežívajú ťažké chvíle dospievajúcich dievčat. Podľa slov Margaux Bortoluzzi je táto postava aj akýmsi nositeľom myšlienky znovuotvorenia témy holokaustu pre mladšiu generáciu, ktorej je predstavenie primárne určené. 

Inscenácia vznikla v spolupráci s Veľvyslanectvom Holandského kráľovstva na Slovensku, Nadáciou Milana Šimečku a vydavateľstvom SLOVART a je určená najmä mládeži. Tento smelý projekt chce reagovať na súčasne dianie v spoločnosti a zároveň priblížiť operu mladému publiku, ktoré sa v hľadiskách slovenských operných domov zväčša nevyskytuje. Zvoliť si pre takýto cieľ práve príbeh Anny Frankovej bol určite správny ťah. Oboznamovať sa s dejinami prostredníctvom príbehov (v tomto prípade dokonca príbehu rovesníčky) je azda najlepší spôsob. Ako operný nadšenec som veľmi rád, že sa Operné štúdio SND rozhodlo prinášať tento kráľovský žáner, ktorý nie je medzi mládežou veľmi obľúbený, do škôl, a tak si získať nových priaznivcov a možno i stálych divákov. 

Rozhodnutie uviesť práve Denník Anny Frankovej Grigorija Frida, na doskách SND bol určite skvelý a hlavne odvážny krok. Zostáva len dúfať, že svieži vánok, ktorý sa týmto počinom oprel do plachiet vlajkovej lode slovenskej opery, nepoľaví a bude aj v budúcnosti prinášať hodnotné neobohrané inscenácie v elegantnom modernom prevedení.

Písané z premiéry v novej budobe SND 28. 11. 2020.

 

Partnerské divadlá:

Hlavný
organizátor

Hlavný partner
Z verejných zdrojov podporil

Partner
projektu

© 2021 SC AICT