Denník Anny Frankovej ako opera
Ako tu sedím za počítačom a uvažujem o opise tejto opery, neviem, kde začať a akým spôsobom podať celkový dojem a postrehy. Ide o moju prvú operu vôbec. Nikdy som sa o ňu nezaujímala. V umení slova a písma nie som až taká dobrá – konštruktívnu kritiku či zmysluplnú úvahu totiž považujem tiež za umenie. No dovolím si moju nevýhodu využiť vo svoj prospech. Budem sa snažiť zaujať pohľad úplne laického diváka.
A práve to tento projekt vyžaduje. Nebudem tu síce podávať celkovú analýzu opery, pretože neovládam terminológiu, ktorú kritici využívajú, a neviem si ju ešte stále premietnuť do praxe. Budem sa snažiť podať viac subjektívny postoj.
Premiéra inscenácie sa konala 28. 11. 2020 v novej budove SND. Autorom hudby je Grigorij Frid, ktorý napísal aj jej libreto podľa Denníka Anny Frankovej. Preklad tejto opery v slovenčine nejestvuje, dostupná je iba česká verzia.
Tým, že chodím na strednú umeleckú školu, kde sa môj odbor zameriava na scénografiu, analyzovala som najprv scénické prevedenie priestoru. Milý čitateľ, ak náhodou nevieš, čo je scénografia, rada ti to vysvetlím. Už som sa totiž stretla s tým, že na mňa pozerali ako „teľa na maľované vráta“, keď som vyslovila čo i len toto slovíčko. Scénografia je divadelná umelecká disciplína, zameraná na tvorbu priestoru na ploche, kde hrajú herci. Dotvára tak celkový dej a atmosféru. Teda všetko to, čo sa „povaľuje“ medzi hercami počas hry a núti ťa to pracovať s fantáziou.
Myslím, že scénografické prevedenie tu bolo zvládnuté na jednotku. Bolo jednoduché, praktické, s myšlienkou a nízkymi nákladmi na zostrojenie. Jednoduché preto, že scénografka umiestnila na javisku asi tucet – možno aj viac – kufrov a v strede bola konštrukcia dvoch trojuholníkov, ktoré svietili. Praktické na prepravu, boli to staré kožené kufríky, ktoré sa v tej dobe nosili, tie na prenášanie nie sú ťažké. Trojuholníky neboli zložité, ľahko sa s nimi manipulovalo, výška a dĺžka bola vyhovujúca. Človek si rýchlo dokázal domyslieť, že dej sa odohráva v podkroví domu.
Samotná opera však nevykazovala známky dejovej línie. Išlo skôr o opis vnútorného prežívania 13-ročného dievčatka, ktoré sa skrývalo s rodinou pred Nemcami. Autor sa snažil zachytiť prúd myšlienok Anny, ako ju prenasleduje vlastný národ pre jej pôvod a čochvíľa sa môže stretnúť so samotnou smrťou.
Režisér vybral správnu interpretku, disponovala aj hereckým nadaním, muzikalitu mala v sebe a dokázala sa vcítiť do svojej úlohy. Na konci jej hlas už trochu ušiel, nevytiahla dobre tón a forsírovala – tlačila asi na hlasivky, nebolo to úplne čisté, zaškrípalo to. Ide však o mladú interpretku, časom sa vypracuje. Veď 40 minút neustáleho spevu je 40 minút. To nie je len tak, lusknutím prsta, chyby boli, sú, aj budú.
Interpretku sprevádzali klavírna hra a dynamický tanec, ktoré dotvárali celkovú expresiu aj impresiu – pocit a dojem – z celkovej opernej hry. To je všetko, čo som vyrozumela, tak teraz to, o čom som doslova nemala ani len paru.
Cez spev som nerozumela textu. Čeština tomu veľmi nepomohla. Viem, že je to v opere bežný jav, no hoci išlo skôr o vyjadrenie pocitov a emócií, aj tak si myslím, že by to bol problém, zvlášť pre mládež, ktorá operu zavrhuje. Práve toto sa často myslí pod ,,škriekaním“. Väčšinou, keď človek niečomu nerozumie, stráca o to záujem. Vravím väčšinou.
Ďalej mala som problém prečítať dynamický tanec. Ten problém sa týka skôr mňa než tanečnice. Nebola som schopná zaradiť si v hlave, čo presne predstavovala. S čím som si bola u nej istá, že predstavovala viac osôb, situácií. To, že neviem čítať jazyk tanca, je môj osobný problém, no rovnako by sa nemuseli chytať ani ostatní nezainteresovaní ľudia.
Hudba sa mi páčila, spoznala som aj iný typ úlohy hudobnej zložky pri speve. Klavír išiel ako samostatná jednotka a nebol viazaný melódiou na spev. Čo bolo spočiatku zvláštne, ale dalo sa na to zvyknúť. Klavírnu hudbu mám veľmi rada. Či by to zaujalo aj divákov v mojom veku? To je dosť diskutabilné. No môjmu kamarátovi metalistovi sa napríklad páči spojenie klasických hudobných nástrojov s metalom.
Mne osobne sa páčila opera aj preto, že vychádzala zo skutočného historického príbehu. To bol jeden z dôvodov, prečo by som odporučila vidieť ju aj napriek tomu, že ide o operu. Milovníci histórie a pravdivých príbehov by tak mohli spoznať iný spôsob podania tejto knihy. Nebolo to nič zložité, hoci inscenácia vyžaduje opätovné vzhliadnutie.