Skip to main content
Autor: Miriam Balzamová, 51 rokov, Bratislava

Buď aj Ty SMART a zdieľaj kreatívnu recenziu, ktorá sa Ti páči!

La traviata so silou v minimalizme


Verdiho opera La traviata, ktorá mala svetovú premiéru 6. marca 1853 v Teatro La Fenice v Benátkach, patrí takmer od svojho zrodu až podnes k najhranejším titulom na operných scénach po celom svete. V kontexte svojej doby bolo dielo prevratné realistickosťou, nakoľko námet vychádzal zo súčasnosti, čo v tom čase nebolo zvykom. Obľúbenosť opery potvrdzuje i skutočnosť, že viaceré vokálne čísla, napríklad Libiamo ne¢lieti calici sa stali známymi i mimo opernej komunity.

La traviata je zhudobnením románu Dáma s kaméliami od Alexandra Dumasa ml., v ktorom autor opisuje život svojej priateľky Marie Duplessis. Dej opery pojednáva o mladej žene Violette, ktorá pochádza z chudobných pomerov a životné okolnosti ju priviedli k tomu, že sa stala luxusnou kurtizánou. Tým akoby sa už v mladom veku postupne, po kúskoch, začala strácať sama v sebe, čo taliansky režisér Roberto Catalano vo svojej inscenácii znázorňuje rozbitým obrazom vnútra mladej ženy. Každý muž, ktorému patrila, zobral jeden kúsok jej vnútra a presunul ho. Jej osobnosť dostávala nový obraz a už možno ani sama nevedela, kým vlastne je. Na prvý pohľad bolo vidieť len atraktivitu jej zovňajšku. Telo, šaty, šperky, šminky. A to bolo i cieľom – budiť krásny dojem. Dojem, že je všetko v poriadku, že je šťastná, že jej život je dokonalý. Bujarosť mala prekryť prázdnotu a neskôr i chorobu, ktorá sa stala jej následkom. Len aby navonok bol viditeľný dokonalý obraz, prekrývajúci ten skutočný - rozbitý.

Až skutočná láska mladého Alfreda Germonta, ktorej Violetta na začiatku neverí, a jej rodiaca sa láska k nemu začne dávať kúsky jej osobnosti na správne miesto. A vytvára sa z nej niečo natoľko krásne a silné, že je schopná až takej veľkej obety, ako je vzdať sa svojho milovaného. K pravému obrazu seba samej však Violetta dozrieva až vlastnou smrťou. Po hudobnej stránke je posun Violettinej osobnosti predstavený vývinom charakteru jej hlasu, ktorý prechádza zo sopránu koloratúrneho do lyrického a vrcholí v sopráne mladodramatickom.

Vnútorné pohnutie prameniace zo sily Violettinej obety môže divák prežívať spolu s Giorgom Germontom, Alfredovým otcom, ktorý ju o túto obetu žiada. Violetta mu vyhovie a odlúčenie vydrží i po urážkach od samotného Alfreda. Jej obeta ako obraz ľudskosti, ktorú by od kurtizány málokto očakával, zasahuje nielen Alfredovho otca, ale i diváka. Tým jeho postava pomáha divákovi odhaliť vlastné predsudky a konfrontovať sa s nimi.

Režisér najnovšej bratislavskej inscenácie, taliansky režisér Roberto Catalano, v spolupráci so scénografom Emanuelom Sinisim predstavuje operu La traviata v súlade so súčasnými svetovými trendmi na čistej a minimalistickej scéne. Tá umožňuje divákovi koncentrovať sa na to, čo je dôležité, a nenechať sa rozptýliť. Scéne dominujú biela a čierna farba, červenou sú zvýrazňované dôležité detaily. Len v druhom dejstve, počas spolužitia zamilovanej Violetty a Alfreda na vidieku, dostáva javisko teplejšiu hnedú farbu prostredníctvom pokrytia podlahy. Čistá, minimalistická scénografia a osvetlenie cielene upriamujú pozornosť na reč tela a výrazu tváre, čo v divákovi zintenzívňuje zážitok zo silnej hudobnej stránky tejto nádhernej opery.