Autor: Kristína Guničová, 22 rokov, Želiezovce

Buď aj Ty SMART a zdieľaj kreatívnu recenziu, ktorá sa Ti páči!

Čiernobiela La traviata s dvoma závermi


Opera Giuseppe Verdiho La traviata patrí k svetovým operným evergreenom. To sa odzrkadľuje aj v repertoári Opery SND, ktorého je táto melodráma neodmysliteľnou súčasťou už po celé desaťročia. Predchádzajúcu inscenáciu Mariána Chudovského (1992), ktorá sa na javisku udržala takmer dvadsať rokov, po dvojročnej odmlke vystriedala modernejšia verzia v réžii Roberta Catalana. Mladý taliansky režisér vložil do nového stvárnenia opery vlastnú koncepciu deja. Jej najzjavnejším spájajúcim motívom bola fotografia hlavnej protagonistky, Violetty Valéry, s výraznou symbolickou hodnotou. 

Počas predohry sa na pódiu objavila Violetta oddávajúca sa fotoaparátu, ktorý obsluhoval fotograf (režisérom dokomponovaná, nemá činoherná postava). Vzniknuté fotografie sa v prvom dejstve (scéna Emanuele Sinisi) stali objektmi minimalistickej galérie s obrazmi zachytávajúcimi len fragmenty Violettinej tváre. Tie odkazovali na jej duševnú roztrieštenosť: svoje srdce rozdala mnohým mužom, ktorí oň nestáli, zaujímalo ich iba jej telo. Zranená protagonistka nenachádzala zmysel života a poddala sa osudu. O životnej „kapitulácii“ svedčala aj symbolika jej bielych šiat (kostýmy Ilaria Ariemme). Tento stav nedokázalo zvrátiť ani emóciami nabité stretnutie s Alfredom Germontom. Violetta, nekompromisne odsúdená na smrť, na záver druhého dejstva umrela v očiach spoločnosti – ležiaca na stole, zasypaná bankovkami, ktoré na ňu nahádzal žiarlivý Alfredo, vyzerala ako mŕtva. Režisér tak zvýraznil jej „spoločenskú nepotrebnosť“, no na druhej strane zmiatol publikum do takej miery, že dielo nepoznajúci diváci mali s pocitom záveru predstavenia tendenciu odísť. Violettina smrť však nastala až v nasledujúcom dejstve, v intímnom kruhu najbližších. Jej duša našla odpočinok vďaka hlbokému citu lásky, ktorý jej bol opätovaný nielen zo strany milenca, ale aj jeho otca. Katarznú metaforu zhmotnil portrét Violettinej tváre, keď sa rozbité fragmenty z prvého dejstva spojili v ucelenom obraze. Škoda, že išlo o fotografiu modelky, a nie o umelecký portrét – v našich očiach reálnej – Violetty. 

Tú v recenzovanej repríze stvárnila sopranistka Ľubica Vargicová. Variabilita partu, ktorý v sebe prelína výrazové špecifiká koloratúrneho, lyrického a mladodramatického sopránového odboru úzko súvisiace so životnými okolnosťami protagonistky, obsiahla skúsená speváčka so zjavným nadhľadom. Ten sa prejavil aj v jej poňatí notoricky známej árie Sempre libera. Vargicová voľnejšie pristupovala k frázam, opierala sa o významovosť a artikuláciu talianskeho textu. Speváčkina „maniera“ sa však nestretla s pochopením u dirigenta Enrica Dovica. Orchester Slovenského národného divadla tak častokrát nebol schopný reagovať na jej spomalenia či zrýchlenia, čím došlo k niekoľkým komunikačným problémom. Výraznejšími nedostatkami boli aj Vargicovej nadmerné vibrato a z neho vyplývajúca intonačná približnosť, či nedostatočná vyváženosť hlasových polôh, ktoré sú v rozpore s verdiovským belcantom. Podobné problémy poznačili i výkon Ondreja Šalinga v postave Alfreda Germonta, ktorý sa najmä v  dramatickej rovine partu necítil komfortne. Jeho výkon hendikepovalo tvrdé nasadzovanie tónov, nedostatočná dominancia nad zvukom orchestra a dynamicky jednoliata interpretácia.

Filipa Tůmu ako Giorgia Germonta trápila charakterová nevysporiadanosť. Na javisku pôsobil nezainteresovane, čo sa odzrkadlilo nielen v jeho hereckom prejave, ale aj speváckom výkone, takže publiku nedokázal podať zrozumiteľný obraz stvárňovanej roly. Vedľajšie postavy v podaní Moniky Fabianovej (Flora Bervoix), Adriany Banásovej (Annina), Martina Morháča (Marchese d’Obigny), Pavla Remenára (Barone Douphol), Ivana Lyncha (Dottore Grenvil) v celkovom kontexte opery pestro dopĺňali rozmanitú paletu rôznorodých hlasov. Zvukovou vyváženosťou disponoval Zbor Slovenského národného divadla (zbormajster Ladislav Kaprinay), ktorý sa prejavil nielen po speváckej, ale aj výrazovej stránke. 

Škoda, že s výnimkou zboru chýbalo ansámblu zainteresovanejšie herecké umenie. Jednoliata, prázdna, priam asketická scéna vybudovaná na kontraste čiernej a bielej farby tak nenašla svoje naplnenie vo výrazovom prejave spevákov.

Hlavný
organizátor

Hlavný partner
Z verejných zdrojov podporil

Partner
projektu

Partner
projektu

© SC AICT