Kde je tá ukričaná opera? Otello a Čarovná flauta
Dva zážitky v jednej recenzii.
Predmetom tohto textu sú dve inscenácie, Čarovná flauta od Wolfganga Amadea Mozarta (SND, 2009) a Otello od Gioachina Rossiniho (Štátna opera v Banskej Bystrici, 2019). Životy skladateľov na seba nadväzujú, Rossini sa narodil necelé tri mesiace po Mozartovej smrti. Geniálneho Amadea obdivoval, čo sa odráža i v jeho hudbe. Aj to bol dôvod, prečo som sa rozhodla spojiť zážitok z inscenácií ich opier do jednej recenzie.
Čarovná flauta je singspiel – forma, ktorá kombinuje spev a hovorené pasáže. Príbeh je blízky rozprávke a bratislavskí tvorcovia ho poňali ako rodinné predstavenie. Otvárajú ho tri deti, ktoré boli nápadom režiséra Svetozára Sprušanského na upútanie detského diváka. Dej sa začína stretnutím princa Tamina, ktorý sa stratil v neznámej krajine, s vtáčkarom Papagenom, ktorý pracuje pre Kráľovnú noci a túži po láske svojho života. Kráľovná od Tamina žiada, aby vyslobodil jej dcéru Paminu z rúk Sarastra a prisľúbi mu jej ruku. Od troch dám dostávajú Tamino čarovnú flautu a Papageno zvonkohru. V skutočnosti je negatívnou postavou Kráľovná noci a Sarastro je múdry muž, ktorý svoju dcéru uniesol v snahe chrániť ju pred zlou matkou. Kým Tamino a Pamina nájdu spoločné šťastie v chráme mudrcov, musia zdolať zákerného Monostata a obstáť v troch skúškach. Aj Papageno si musí Papagenu vyslúžiť mlčaním. Opera sa končí porážkou Kráľovnej noci a jej ríše zla a víťazstvom lásky.
Scénografia Alexandry Gruskovej bola veľmi zaujímavá. V strede javiska Sály opery a baletu SND postavila kovovú konštrukciu s ľahko oddeliteľnými časťami. Z vrchu boli zavesené ľahké steny, s ktorými sa pracovalo v závislosti od výjavov. Napríklad pri tanečných scénach, keď sa vyžadovalo viac priestoru, sa steny zodvihli, ak výjav toľko priestoru nepotreboval, spustili sa späť. Zároveň kulisári využili medzičas na prestavby, takže dej mohol plynule postupovať. Najpodivnejšou postavou inscenácie bol Monostatos, ktorý vďaka kostýmu vyzeral ako kríženec motorkára, kamionistu a policajta.
Kým Mozartova Čarovná flauta je komický singspiel, Rossiniho Otello je hudobná dráma, ku ktorej autor skomponoval dva konce: pôvodná verzia sa končí tragicky, neskôr dorobil aj happyend. Štátna opera v Banskej Bystrici sa pýtala svojich divákov, o ktorý záver majú záujem. V predstavení (ide o nasnímanú premiéru), ktoré ponúkajú počas lockdownu ako online stream, sa hrá tragický záver. Volila by som ho aj ja, tragédie sú emocionálnejšie.
Rossiniho Otello vychádza zo slávnej Shakespearovej predlohy, no dej je prispôsobený romantickým operným zvyklostiam. Desdemona sa tajne zasnúbila s Otellom, pretože jej otec Elmiro nesúhlasí s ich svadbou. Do Desdemony je zamilovaný aj syn benátskeho dóžu Rodrigo. Desdemona napíše list Otellovi s vyznaním citov a vloží tam pramienok svojich vlasov. Otcovi ale povie, že patrí Rodrigovi. Nanešťastie sa tento list dostane do rúk Jagovi, ktorý sa spája s Rodrigom a zamýšľa v Otellovi vyvolať žiarlivosť. Elmiro núti Desdemonu vydať sa za Rodriga, tlačí na ňu s predmanželskou zmluvou. Otello sa vracia, je sklamaný z Desdemony. Jago vyvolá konflikt medzi Otellom a Rodrigom, ukáže mu Desdemonin list. Nakoniec nad láskou vyhráva žiarlivosť a Otello Desdemonu prebodne dýkou. Elmiro s Rodrigom prichádzajú za Otellom: pochopili, že všetko bolo nafingované Jagom a Elmiro je ochotný dať dcéru Otellovi. No je neskoro, zúfalý Otello spácha samovraždu.
Scénografia Miriam Struhárovej je veľmi jednoduchá, keďže banskobystrické javisko je malé a postáv v opere mnoho, takže tvorcovia si nemohli dovoliť zbytočne preplňovať priestor. Divák sa ale mohol nabažiť prepracovanými kostýmami od Borisa Hanečku.
Mozart dával veľký dôraz na čistotu a jasnosť tónov v speve i v orchestre. To je počuteľné aj v Čarovnej flaute, ktorá dosiahla veľkú popularitu a dodnes patrí k obľúbeným a často uvádzaným operám. Čo je dosť veľké opozitum k Rossinimu a jeho tvorbe. No Rossiniho opery sa nehrajú nie preto, že by bol nejakým priemerným skladateľom, ktorý skladal diela bez zážitkovej hodnoty. Práve naopak. Nehrajú sa, pretože sú také zložité a interpretačne náročné, že ich nezvládne zaspievať len tak hocijaký spevák. Aj Mozart má v Čarovnej flaute ťažkú postavu Kráľovnej noci, kde interpretka musí ísť na sto percent od začiatku do konca jej hudobných čísiel, ale u Rossiniho je takých postáv hneď niekoľko. Najmä party Otella, Desdemony a Rodriga skomponoval tak, že spevákov „popreháňa“ od najnižšej možnej polohy až po tú najvyššiu. Speváci teda musia disponovať obrovským rozsahom hlasu na špičkovej úrovni.
Kým Čarovná flauta je typom opery, ktorý by sa mohol páčiť naozaj všetkým a na jej bratislavskej inscenácii sa zabavia aj malé deti či tínedžeri, Otello je o dosť náročnejší. No na mňa osobne zapôsobil silnejšie. Okrem toho, že interpreti podali skvelé spevácke výkony, bol tam aj veľký dôraz na hereckú stránku a mimiku, gestikuláciu. Zi-Zhao Guo zvládol úlohu Otella výborne, spevom aj stvárnenými emóciami. Bolo vidieť, že sa vžil do svojej roly. Veľmi uveriteľný mimický prejav mal aj predstaviteľ Jaga Peter Malý. Z hereckého hľadiska mu postava sadla, i keď jeho hlas bol chvíľami málo znelý. Celkovo však bolo obsadenie veľmi kvalitné, bez vyslovene slabého miesta.
Celý čas som premýšľala o tom, kde je tá „ukričaná“ opera. Lebo to je častokrát dôvod, prečo niekto nechce počúvať operu. Prípadne preto, že je vraj nudná. Mne taká určite neprišla.