Od viery k vražde?
Opera Tosca od talianskeho skladateľa Giacoma Pucciniho patrí medzi najznámejšie operné diela vôbec. Jej svetová premiéra sa konala 14. januára 1900 v rímskom Teatro Costanzi. Puccini čerpal z divadelnej hry Victoriena Sardoua. Napriek tomu, že bol od tejto hry odhováraný, videl v nej potenciál, ktorý nakoniec aj potvrdil. Od premiéry ubehlo viac než sto rokov, no Tosca naďalej zostáva živou operou. Dôkazom toho je aj fakt, že od vzniku Slovenského národného divadla sa pravidelne objavuje na jeho doskách.
Do decembra minulého roku bola v repertoári inscenácia režiséra Martina Bendika, ktorú SND premiérovalo v máji 2018. Diváci sa opäť mohli zamyslieť nad otázkami lásky, slobody, moci či politiky. Otvára sa tu však i téma postavenia osôb v spoločnosti. Aké sú rozdiely medzi jednotlivými spoločenskými vrstvami? Aké konflikty medzi nimi nastávajú? Tosca je opera, v ktorej sa konflikt neignoruje, práve naopak, rozoberá sa. Konflikt tu nadobúda úplne nové, častokrát nečakané rozmery.
Za jednu z hlavných tém považujem konflikt medzi mocou a jednotlivcom. Priam učebnicovým príkladom je v tomto prípade šéf polície Scarpia (Daniel Čapkovič). Svojimi rozhodnutiami a konaním ovplyvňuje životy ostatných. Namiesto toho, aby svoju moc využíval vo všeobecný prospech, zneužíva ju. Ide o ukážkovú postavu negatívneho manipulátora. Nie je „zlým“ iba navonok, ale skutočne vo svojom jadre. V podaní Daniela Čapkoviča však Scarpia nepôsobil natoľko záporne, ako by si táto postava vyžadovala. Môže to byť spôsobené napríklad jeho dôveryhodným vzhľadom, ktorý kontrastuje s jeho konaním.
Scarpiovým opakom je Mario Cavaradossi (Diego Godoy), maliar, ktorý je vo svojej podstate pozitívnym hrdinom. Celú dobu bojuje s vnútorným konfliktom, emócie prežíva naplno. Napriek vopred predurčenému tragickému osudu, ktorého si je od začiatku vedomý, mu nechýba odvaha. Práve on imponuje titulnej hrdinke Tosce, no ich vzťah od úvodu opery smeruje k skaze.
Speváčka Floria Tosca je postava, ktorá ponúka najviac otázok na zamyslenie. Zaplatí za svoju lásku? Hoc aj vlastným telom? Stratí svoje hodnoty a zábrany? Napriek všetkým prekážkam medzi ňou a Cavaradossim, ich láska pretrváva po celý čas. Láska, ktorá je plná vášne, citu, ale aj žiarlivosti. Popri láske sú ďalšími dôležitými témami opery zneužitie moci a politický nátlak, ktoré sú, bohužiaľ, aj v súčasnosti stále aktuálne. Opera Tosca je dôkazom toho, že na prvý pohľad zdanlivo odlišné obdobia majú mnoho spoločného.
Obohacujúci zážitok z inscenácie umocňovala výtvarná zložka. Scénografia Juraja Fábryho bola na prvý pohľad minimalistická, v skutočnosti však výrazne napomáhala gradácii a pointovaniu deja. V úvode sa na ľavej strane javiska nachádzala socha Panny Márie v nadživotnej veľkosti, ku ktorej Tosca kládla kvety. Týmto gestom deklarovala, že náboženstvo a viera majú v jej živote zmysel. V závere inscenácie sa Panna Mária ocitla na druhej strane javiska, otočená dole hlavou. Stalo sa tak potom, čo Tosca zabila Scarpiu. Hodnoty sú zrazu obrátené naopak, niet viac žiadnych zábran.
Ďalšou aktívne využívanou zložkou scénografie boli pohyblivé projekčné plátna. Napríklad sa na ne opakovane (a neraz rušivo) premietali vlčie maky či postavy špiónov signalizujúce moment neustáleho sledovania, no vo výsledku pôsobili projekcie skôr lacno než efektívne.
Už spomínané spoločenské rozdiely medzi postavami boli prítomné aj v kostýmoch Ľudmily Várossovej. Vizuálne dominovala Tosca v žiarivo červených šatách, ktorých farba evokuje vášeň, vôľu, dominanciu. Cavaradossi bol po celý čas v pracovnom oblečení, ktoré sa ani náznakom nepribližovalo k tomu Toscinmu. Výrazným prvkom Scarpiovho kostýmu boli kožené nohavice, ktoré podčiarkovali negatívnosť postavy.
Opera Tosca v Slovenskom národnom divadle potvrdila, že je nadčasovým dielom. Intenzívny záverečný potlesk dokázal, že si bez ohľadu na dobu, v ktorej je inscenovaná, vie opätovne získať divákov. Tí majú vďaka nej možnosť preniknúť do sveta, ktorý je síce tragický, no inšpirujúci. Presne ako životy nás všetkých.