Makové kvety alebo Tosca v SND
Moje kroky po prvýkrát v živote zamierili do Opery Slovenského národného divadla, a to na derniéru inscenácie Tosca v réžii Martina Bendika, ktorá bola v repertoári od mája 2018. I keď mi nie raz spôsobila zimomriavky, nevyhla sa ani momentom, keď som radšej zatvorila oči a užívala si hudobné party.
Bolo to najmä vo chvíľach, keď medzi interpretmi navštíveného predstavenia nefungovala partnerská herecká chémia. Tosca v podaní Jolany Forgašovej vyzerala, že sama neverí láske, ktorú cíti k svojmu milému Carrvadossimu. Jej žiarlivosť akoby nebola založená na hrozbe straty milovaného muža, ale na fakte, že by nejaká žena mohla byť krajšia a lepšia než ona. Carvadossi zase pôsobil, že jeho jedinou láskou je umenie, ktoré tvorí, a k Tosce prechováva len povrchné city, vzniknuté na základe jej krásy a slávy. Diego Godoy zobrazil umelca so zbytočným gestickým pátosom. S Jolanou Forgašovou akoby sa na javisku predbiehali, kto väčšmi zažiari. Zabudli pri tom, že žiara herca je v jeho výkone, v podriadení sa postave a dielu, z čoho vyplýva aj cit pre javiskového partnera. Fogašová, ktorá chcela byť v postave Toscy uveriteľná, sa v poslednom dejstve nedokázala napojiť na hereckého kolegu, ktorý odchádzal na popravisko. Rovnako tak sa stratila i myšlienka, s ktorou Cavaradossi kráčal v ústrety smrti: jeho vedomie, že žiadne výnimky sa neudeľujú a aj táto „akože“ poprava bude skutočná.
Po speváckej stránke však bolo obsadenie zaľúbeného páru priliehavé. Diego Godoy svojím hlasom rozozvučal sálu a mne privodil pozitívne zimomriavky. Jeho zvučným tenorom získala postava Carvadossiho pomyselnú veľkosť a dramatický potenciál, hoci ho interpret miestami využil až priveľmi, vkladajúc do partu viac seba, než by bolo žiadúce. Skúsenému uchu to mohlo vadiť, laik si to nemusel všimnúť. Fogašová svojím dramatickým sopránom vystihuje postavu Toscy, za ktorú v roku premiéry získala aj divadelné ocenenie DOSKY za Mimoriadny počin v oblasti hudobného divadla. Po šiestich rokoch však už bolo citeľné isté opotrebovanie hlasu tejto opernej divy, ktoré ju nútilo k forsírovaniu v náročných úsekoch partu, čo malo za následok nadmerné vibráto.
Policajný šéf Scarpia v tejto inscenácií pôsobí skôr ako nešťastne zamilovaný brat Carvadossiho, ktorý sa zúfalo snaží získať Toscu. I keď sa hlas barytonistu Daniela Čapkoviča ľahko niesol sálou, svojou farbou nepripomínal zápornú postavu, herecky bol však uveriteľnejší než jeho operní kolegovia Fogašová a Godoy.
Scénografiu (Juraj Fábry) netvoria tradične veľkolepé prvky, ako by sme mohli pri tomto diele čakať. Vizuálne ide o pomerne jednoduché riešenie, avšak veľmi výpovedné. Spočiatku sa zoznamujeme s náboženskými stĺpmi, ktoré maľuje Cavaradossi. Počas predstavenia sa na scéne zjavujú v rôznych zoskupeniach, sporadicky sa, ako priestory venované Bohu, rozžiaria svetlom. V závere je pred jedným zo stĺpov Carvadossi popravený – to, čo mu mohlo priniesť slávu, je tým posledným, čo vidia jeho oči.
Napätie z prenasledovania podporujú projekcie, ktoré sú ale farebne dosť stereotypné. Keď sa dívame von oknom, na projekcii sa ukazuje bledo modré nebo, ktoré sa so stupňujúcou sa atmosférou mení na tmavomodré až šedé. Ďalším zaužívaným klišé sú dažďové kvapky, keď sa dejovo dostávame do smutnej nálady, na tomto pozadí sa objavujú tiene špiónov. Farebnú kolekciu dopĺňajú rozkvitnuté makové polia, ktoré – odhliadnuc od istej prvoplánovosti – metaforicky súvisia s titulnou postavou. Keď makový kvet odtrhnete, rýchlo umiera – rovnako rýchlo zomrie Tosca po tom, ako sa odtrhne od života vraždou Scarpiu. Vizuálne silnou je scénografia pri jej árii Visi d´arte, keď je prinútená predať svoju ženskosť Scarpiovi. Ten si za jednou z projekcii vyzlieka vrchné časti kostýmu, jeho tieň sa premieta na oranžovo-červenom pozadí. Z hľadiska psychológie farieb má červená fyzický vplyv na ľudský organizmus, pretože dokáže zvyšovať tlak krvi, zrýchľovať tep a dych. Je aktívnou, živou a nápadnou farbou, dokáže zaujať, ale i vyvolať stres, znížiť výkon, rozčúliť, alebo popudiť. Oranžová neznervózňuje tak ako červená, ale stále pôsobí dosť dynamicky.[1] Vo vzájomnej spojitosti pôsobia agresívne, úlisne až zákerne a dotieravo, čo výborne charakterizovalo dianie na javisku.
Záver inscenácie je pomerne dramaticky spracovaný, korešpondujúc so zámerom Pucciniho. Tosca sa vrhá do náručia smrti a javisko osvetľuje biele svetlo prenikajúce cez dieru v zadnej stene, ktorá sa rúca po tom, ako ju titulná hrdinka prerazí. Jediným efekt rušiacim prvkom sú veľké časti molitanu, ktoré sa odrážajú od zeme a kazia pôvodnú myšlienku metafory kameňa. Kostýmové riešenie Ľudmily Várossovej sa drží zaužívaného modelu: záporná postava s dlhým čiernym koženým kabátom, umelec v bielom voľnom ľanovom oblečení a jediná ženská postava v žiarivo červenej.
V celku ide o vydarenú inscenáciu, ktorá vďaka svojej diváckej atraktívnosti a zrozumiteľnosti zotrvala v repertoári Opery SND dlhšie než iné inscenácie Martina Bendika. Na derniére však bolo citeľné, že z pôvodného obsadenia sa udržal len málokto. Režijná koncepcia aj vzťahová chémia sa posunuli do úzadia, v niektorých situáciách sa úplne stratili. Aj tak však z predstavenia odchádzam so zážitkom, ktorý nie je o nič menší než z činoherných inscenácií Slovenského národného divadla.