Syn bez otca
Krátky prúd myšlienok a pocitov z pohľadu Hamleta v momente, kedy sa rozhodne nehrať príbeh rodiny s ľuďmi, ktorí ho tak veľmi sklamali.
Som sirota s príťažou rodiny obmotanej o môj krk. Som sirota žijúca v izbe prízemného bytu panelákovej budovy. Som sirota, som zvrátená a rozvrátená čiastočka frašky o domove. Za veľkým kvetovaným závesom príbeh môj i tých ostatných slabochov píše sa. Ľanový záves je našou oponou a každý domov svoju vlastnú oponu zaťahuje pred susedmi. Tragédie svoje ukrýva v zákulisí vlastného života, aby tak nik netušil, aké zauzlenie príbehu naše vnútra nosia. Hoci každý vie, že tak, ako nelíši sa prah susedných dverí s naším prahom, aj kvety na závesoch ponášajú sa jeden na druhý.
Divadlo každodennosti píšu slová umelca. Umelca dávnej doby, ktorý utvoril ma. Život mi atramentovým perom vdýchol, aby napravil som chyby dneškov minulých aj súčasných. Človeka blížneho aby som skrze pomstu priviedol k spravodlivosti.
Vôkol mňa živí-mŕtvi pochodujú, pálenkou búchajú. Majú živé telo, no duch ich zomrel už pri počatí. Byť a či nebyť? Nie. Neprijmem pomery rodiny novej. Pred ich očami stojí obetný baránok, no oni vidia iba šialenca. Predstavujú si ma ako gaunera a mne sa zatiaľ nezachcelo vyvrátiť im nepravdu. Kožený kabát, gitara. Fagan, ktorý vzor svojho života pochovával pred dvomi mesiacmi do tmy medzi chladné kosti v opojení neúprosnej mliečnej hmly. Šialenca vidia v mladom človeku, pritom sami necítia pravdu sálajúcu z hliny zeme tak intenzívne, ako len čistá myseľ mladá dokáže pocítiť.
Otec môj spravodlivý, veľký kráľ, zanechal syna samého. Otázky o láske, smrti, hriechu, rodine… Tie bez otca mám zodpovedať? Zaspáva naveky, bez rozlúčky. Hneď po smrti nepriateľ svoje plány proti pozostalým spriadal. Claudius vedel, že zo samoty má matka strach. Vedel, že túži po rodine. Nechcela byť sama, ale nevidela, že v chvíľkovom opojení smútku pamiatku manžela a lásku jej drahého dieťaťa vymieňa za vraha. Maminka odišla mi za otcom a zanechala po sebe iba slepú kráľovnú. A tak nielen otca, i maminku stratil som v pustatine sveta hriešneho.
Slová, slová, slová, v ktorých dnes ja nezračím žiaden význam, možno kedysi významom prekypovali. Milovať však už nebudem, a pritom som ani nezačal. Nemám čím. Pomsta pohlcuje srdce baránka obetného. Láskou bojovať proti apatii sveta smie len bezhriešny človek. Mne údel taký neprináleží, ja čas vykĺbený hriechom dedičným napravím. Mne sa už dni života míňajú, no z mojej obety nový vládca povstane. Kríž, ten mne pridelený, preto deň za dňom prijímam a pomaly sa vrhám so smrťou do lona svojho osudu.