Skip to main content
Autor: Viliam Udič, 32 rokov, Bratislava

Buď aj Ty SMART a zdieľaj kreatívnu recenziu, ktorá sa Ti páči!

Preissovej dráma, Janáčkov triumf


Fiktívny dialóg o osude drámy a opery Její pastorkyňa

P: Gabriela Preissová
J: Leoš Janáček

J: Vaša dráma, okrem iného, je osudným príbehom ľudí bez pevného rodinného zázemia. Laco so Števom sú nevlastní bratia, Jenůfa je vychovávaná bez rodičov...

P: Pevné rodinné zázemie som ako malé dievča nepoznala. V dvoch rokoch môjho života mi zomrel otec, matka sa po smrti otca ešte dvakrát vydala. Mňa vychovával matkin brat, starí rodičia v Opatoviciach či matkina sestra Luisa v Prahe spolu so svojím manželom, historikom a archivárom F. Dvorským. Práve on mi ukázal cestu vlastenectva a slovanskej spolupatričnosti. A v čom Vás, pán Janáček, inšpirovala moja hra?

J: Vo svojich jedenástich rokoch som musel odísť z mojich rodných Hukvald do Brna. Moji rodičia nemali peniaze na uživenie všetkých členov rodiny. Ach, ako spomínam na hukvaldskú školu, otcove včelíny, na náš kostol. Pohodlie domova a matkinu náruč som musel vymeniť za chladnú a tmavú izbu Augustiniánskeho kláštora v Brne. Vstávali sme každé ráno o piatej a potom len skúšky, skúšky a skúšky... 

P: Ale nestabilná rodinná situácia nie je to jediné, čo Vás inšpirovalo na mojej dráme.

J: Presne tak, Jenůfe zomiera malý syn. Mne zomrel dva a pol ročný brat Vladko. Taktiež som zažil stratu vlastnej dcéry, mojej milovanej Oľgy. Možno pre niekoho veľa tragického v rámci jednej hry, ale o tom je skutočný život, život bez idealizovania.

P: Súhlasím, pán Janáček, práve touto hrou som chcela ľuďom predstaviť skutočný vidiecky život, plný predsudkov a morálnych konvencií. Ukázať ľuďom naturálny svet moravského Slovácka bez idealizovania, s využitím folklórnych prvkov a miestneho jazykového dialektu. Práve tým sa moja hra stáva skutočnou, realistickou. V opernom žánri je narábanie s realistickosťou asi väčším problémom?

J: Tým, že v opere sa spieva, realistickosť je v tomto žánri oslabená. V reálnom živote bežne pri zhováraní sa nespievame, ale používame intonáciu nárečia, rytmus reči, tempo rozprávania, a pri hádkach aj silnejšiu intenzitu. Keď sa skladateľovi podarí tieto prvky aplikovať do svojej kompozície, dielo nadobúda realistickejší charakter. Ja tieto prvky nazývam „nápěvky mluvy“.

P: A čo si môžem pod pojmom „nápěvky mluvy“ predstaviť?

J: Krátke notované zápisy ľuďmi hovorených vetičiek, spolu s rytmom, metrom, dynamikou, tempom, náladou, počasím a presným časom. 

P: Takže Vaša opera je poskladaná z takýchto zápiskov?

J: Nie... Síce o mojich zápiskoch hovorím, že sú obrazom do duše človeka, len ich, prosím, nespievajte. Ich dôkladnou analýzou som zistil, aké hudobno-výrazové prostriedky a melodické intervaly ľudia v konverzácii s určitou náladou využívajú. 

P: Ako ste sa k jednotlivým zápiskom dostali?

J: Veľmi jednoducho, na brnianskom Zelnom trhu som sledoval ľudí a rýchlo zapisoval, čo sa len dalo. Všímal som si ich výraz tváre, okolie, čas, počasie, teplotu, dokonca som zapisoval aj zvuky prírody. Ako vlastne dopadla Vaša Její pastorkyňa v Prahe?

P: Pražské publikum malo pre moju hru pochopenie, ale inteligencia bola skeptická. Aj napriek tomu, že Národné divadlo malo zmysel pre uvádzanie hier so sociálno-spoločenským podtextom. V roku 1889 som premiérovala hru Gazdina roba, o rok Její pastorkyňu a štyri roky po nej odpremiérovali Mrštíkovci Maryšu (1894). Pastorkyni vyčítali silný naturalizmus, brutálnosť a nepravdepodobnosť príbehu obhajovanú tým, že medzi moravským ľudom nemožno nájsť Buryjovku, ani úbohú Jenůfu či netvora Števa. A čo Praha a Vaša opera?

J: Ako skladateľ som mal v Brne veľkú výhodu. Na uvádzanie diel mi bolo k dispozícii divadlo aj so svojím umeleckým súborom. Její pastorkyňa však bola náročnejšia a ohľadom požiadaviek na obsadenosť orchestra v Brne priam nerealizovateľná. Praha bola jedinou možnosťou.

P: A ako to dopadlo?

J: V živej pamäti mi zostala spomienka, ako moja manželka Zdenka čítala list riaditeľa Gustava Schmoranza z Prahy:„Třásla jsem se jako osika a ztratila jsem všechnu naději, když jsem shlédla, že celé sdělení má jen asi tři řádky. Smysl jejich byl, že muži Pastorkyně vrací k vašemu dobru. Bylo to v pokoji, kde Olga umřela. Muž seděl u psacího stolu. Chytil se za hlavu a dal se do strašného pláče. V prudkém návalu deprese se obviňoval, že nic neumí.“

P: Ale Národné divadlo Brno ochotne naštudovalo a zrealizovalo premiéru Její pastorkyně. Bol to skutočne výnimočný večer, ako to v spomienkach zhrnul Váš žiak Jan Kunc: „… kde byla také libretistka Gabriela Preissová. V zadní levé lóži školního rady Mareše byli tehdy oba Mrštíkové, Merhaut a Kurkovič. (...) Hned po prvém jednání byl potlesk tak veliký, že Janáček, který dlel při představení za kulisami, musel se děkovat. Byl bled a vzrušen. (...) Studenstvo jásalo a doprovodilo ho až k Besednímu domu, kde se konal potom přátelský večer s mnoha přípitky a zdravicemi, jenž se protáhl až do ranních hodin.“

J: Mojím snom bolo predstaviť operu Národnému divadlu v Prahe.

P: A to sa podarilo až po dlhých dvanástich rokoch.

J: Její pastorkyňa mala pražskú premiéru v roku 1916, ale to neznamená, že moje dielo pražáci nepoznali. Opera sa stala terčom paródie a programom prízemných silvestrovských osláv. Na tieto udalosti spomínal aj bývalý riaditeľ Vesny František Mareš: „Hrávala se parodie na ni s podtitulem Pálená kostelnica. Pan X míval prý v kapsách děcka z hader svinutá, a když Pan Y jako Jenůfa naříkal nad úmrtím synka, vytáhl děcko z levé, vytáhl je z pravé kapsy: Nebreč, tu máš, já ti jich udělám víc…“

P: Napokon pražské publikum vrelo prijalo vašu operu.

J: Premiéra skončila nad moje očakávania. Dokonca Richard Strauss vyzdvihol originalitu Její pastorkyně a odporúčal jej uvedenie v Berlíne.

P: Takže pražskou premiérou sa opere otvorila brána do sveta.

J: Dvorná opera Viedeň (1918), Štátna opera Berlín (1924), Metropolitná opera New Yorku (1924), to všetko sú svetové divadlá, kde moja opera zaznela.

P: Tak tomuto sa hovorí skutočný triumf.

J. Ale vaša dráma.

Literatúra:

Janáčková, Jaroslava: Gabriela Preissová. Praha: Academia Praha, 2015.
Zahrádka, Jiří: Příběh Janáčkovy Její pastorkyně. Brno: Moravské zemské muzeum, 2021.
Zahrádka, J. - Zahrádková, Š.: Po stopách Leoše Janáčka. Brno: TIC Brno, 2017.