Toto Ti zostane
Tento list nikdy neodošlem, nemám kam, nikdy Ťa nikde nezastihne a veľmi dlho som otáľal, či sa doň pustiť, či má zmysel písať ho, keď ho okrem mňa nikdy nikto iný neprečíta... Rozhodol som sa. Napíšem ho sám pre seba, no keďže si napriek všetkému aj naďalej mojou súčasťou, bude aj Tvoj. Dlhujem ho nám obom...
Prišla si mi do života, keď som na Teba nebol pripravený. Priznávam, nie vždy som Ťa pri sebe naozaj chcel. Častokrát som nevedel, čo si s Tebou počať. No zostával som, zostávala si. Bola si časťou môjho ja. Až doteraz.
Toľkokrát si ma varovala: „Ak sa tvoj vzťah ku mne nezmení, raz odídem a neostane ti nič, okrem tej tvojej vyžehlenej uniformy, toho plastového krucifixu nad dverami a toho odporného zarámovaného chlapa, čo ti visí v pracovni.“ A raz si ma dokonca vydesila, keď som Ťa pristihol, ako páliš naše spoločné fotografie a ničíš suveníry z našich luxusných ciest.
Teraz si to však urobila naozaj. Si preč.
Častokrát si mi vyčítala, že som sa k Tebe nepriznával, že som sa za Teba hanbil, nepredstavil Ťa priateľom a nevodil do spoločnosti, v mojej práci o Tebe takmer nevedeli... Bránieval som sa: „Som seriózny muž a prácu a súkromie striktne oddeľujem!“ Nechápala si. Podľa Teba som sa pripravoval o možnosť žiť slobodne, odvážne a bez strachu. „Marcello, buď sám sebou za každých okolností, neboj sa!“ Odhodlane si ma posmeľovala. A zoznam funkcionárov, ktorým som s neskrývaným pocitom zadosťučinenia preukazoval rôzne pochybné službičky, zatiaľ stále rástol.
Na svoju obranu musím povedať, že hoci sám sebou som vedel skutočne byť, iba keď sme boli my dvaja sami, urobil som veľa pokusov predstaviť Ťa svetu. Toto nemôžeš odškriepiť! Spočiatku som o Tebe s očakávaním pochopenia rozprával, opisoval Ťa tým, ktorí mi mali byť oporou v mojom životnom putovaní a naučiť ma správne sa rozhodovať a ukázať mi, ako s Tebou správne žiť.
Opak bol pravdou, oni sa ma pokúšali presvedčiť, že bude lepšie Ťa nechať, že Ťa nemám brávať medzi ľudí, že si mojou hanbou, že nepatríš na svetlo sveta. A ja, napriek pokusom odradiť ma, som si Ťa nechal!
Sama si doteraz svoje varovania opustiť ma naozaj, nenaplnila. Bol by som sa v minulosti zmieril s Tvojím odchodom? Asi áno, ak by to rozhodnutie bolo bývalo na Tebe. Zvykla si hovorievať: „Pravda bolí aj oslobodzuje, no nie vždy víťazí, Marcello. Čo urobíš ty? Urobíš vôbec niečo?“
Bolo pár takých chvíľ, keď som bol blízko toho, Ťa sám navždy opustiť. Bolo to napríklad vtedy – pamätáš, keď som Ti vykričal: „Ja som si ťa vzal, napriek všetkým tvojim chybám, a ty sa teraz vyhrážaš, že za všetkými pôjdeš a porozprávaš im o nás celú pravdu?!“ Dobre si vedela, že moja kariéra v strane je moje všetko, že bez nej som nikto, nechcené dieťa z rodiny šialencov, bez prostriedkov, charakteru či intelektu, ktoré sú obvyklými vstupenkami do dobrého života... Takto si ma vystavila hroznému nebezpečenstvu, že prídem o jediný skutočný oporný bod môjho života! Vtedy si s plačom naliehala: „Marcello, odíďme spolu preč, ku šťastiu ich nepotrebuješ, oni ťa len využívajú na zlé veci, šťastie ti nikdy neprinesú! Ja ťa naozaj poznám, všetky tvoje skutky, a napriek tomu ťa milujem takého, aký si! Nájdi odvahu! Začnime odznova na inom mieste!“ A ja som si vtedy obliekol moju krásnu uniformu, na ktorej pribúdali stále nové nablýskané vyznamenania, pozrel sa na seba hrdo do zrkadla a s opovrhnutím som Ťa tam nechal v slzách.
Tvoje slzy ma nesmierne mrzeli, myslela si to úprimne a verila si tomu čo hovoríš, no predstava, že sa odhodlám na nový začiatok, ma desila. „Už je neskoro! Zvyk je železná košeľa, lepší vrabec v hrsti než holub na streche a starého psa novým kúskom nenaučíš!“ Vyhováral som sa.
Nemal som na viac, než som dokázal. Predal som sa pod cenu. Vlak iného života som zmeškal. Nemal som na lístok, keď sa ešte dal kúpiť. Zostal som. A Ty si zostávala pri mne. Raz sme si boli bližší, inokedy vzdialení. Raz si na mňa kričala, inokedy ma iba v tichosti pozorovala, bez slov. No i tak som cítil, čo mi naznačuješ, ako ma odsudzuješ: „Marcello, si iba jednooký medzi slepými, ak budeš chcieť a otvoríš obe oči, pomoc určite nájdeš, svoj život vieš zmeniť, môžeš dokázať veľa dobrého! Marcello, nechytaj sa slamky, ty sa netopíš, ako sa ti svet snaží nahovoriť! Máš dosť vlastných síl odplávať k vyšším cieľom, prekonať sám seba! Pomôž si a aj Boh ti pomôže!“
Dosť vlastných síl som nemal. Oddal som sa slepej službe strane, vykonávaniu rozkazov s klapkami na očiach. „Ste hrdosťou Talianska a plníte významné ciele!“ A viedli sme pohodlný život, ja som mal dni naplnené povinnosťami voči strane a voči krajine, ktorých som sa zhostil najlepšie ako som vedel a bol vždy aj náležite odmenený. Tebe to zabezpečilo pokojný život v bezpečnom ústraní, ktorý si Ty ale nazývala „Pánu Bohu za chrbtom“.
Možno si mala pravdu, možno nie. Nič ma však zatiaľ nepresvedčilo, že Boh naozaj existuje. Neukázal sa, keď som ho najviac potreboval. A ozaj, vedela si, že práve jeho zástupcovia tu na Zemi ma od Teba najviac odhovárali? Vraj mi prinesieš iba nešťastie, mám Ťa skrývať a zatajovať! A ja som ako vždy poslúchol. Čo na to povieš? Bol to ten istý Boh, ktorého si mala na mysli? Mohol som sám vedieť, čo je správne? A viem to teraz – bez Teba?
Som zmierený so skutočnosťou, že si pri mne nedokázala ostať navždy. Slabla si, odumierala, chcela a potrebovala si patriť svetu, byť sama sebou, neskrývať sa po zvyšok života. Ale ja som Ti slobodu nedoprial, nechcel sa o Teba deliť. „Čo ak sa niekomu z nich nebudeš páčiť? Pripravíš ma o moju ťažko získanú reputáciu! Čo ak ťa niekto bude chcieť pre seba, privlastní si ťa a použije proti mne? To ohrozí celú moju existenciu!“ Takéto ponižovanie si musela neraz znášať.
Odišla si sama.
Moja reputácia neutrpela. Bez Teba viem a aj budem existovať. Vyhľadávať Ťa nebudem, príležitosti na to sú už nenávratne stratené.
Mám však tušenie, že Ty budeš občas v nejakej forme prichádzať vtedy, keď to budem najmenej očakávať. Najmä keď budem sám a spomínať, že iba s Tebou som sa cítil ako úplná, hoci nedokonalá bytosť. Budeš občasnou výčitkou, že bol čas, kedy si tu skutočne bola a ja som Ti nedovolil byť všetkým, čím si byť mohla. Možno v tej chvíli začujem Tvoje slová:
„Marcello, spôsobovala som ti utrpenie, keď sme boli spolu a trápim ťa aj naďalej, hoci som odišla... Povedz, aké to je? Čo s tým urobíš? Urobíš s tým niečo?“