Most medzi minulosťou a súčasnosťou
V rámci konceptuálnej idey vertikálnej dramaturgie Činohry SND jej 99., 101. a 103. sezóny – hľadanie a skúmanie hodnoty vzdelania, no i vplyv politických smerov na život ľudí – režisér Roman Polák završuje adaptáciou románu Alberta Moraviu Konformista svoju voľnú inscenačnú trilógiu Ruské denníky, Scény zo života režiséra a Konformista, ktorá nebola prepojená iba dramaturgickou líniou, ale taktiež stálym inscenačným tímom, s ktorým pracoval na vopred spomenutých hrách. Dramaturgickej stránky a analýzy textu sa preto ujal pri tejto inscenácii interný dramaturg Činohry Slovenského národného divadla a skúsený dramatizátor a autor Daniel Majling.
O monumentálnosť vizuálneho prevedenia sa postaral český scénograf Pavel Borák, ktorý pracuje s koncepciou stálych prvkov s – najmä pre operu a balet typickým – konceptom transformovania scény pomocou ťahov v povrazisku. Prestavba tým získala aj tentokrát elegantnosť rýchleho prebehnutia a nerušený prechod medzi jednotlivými obrazmi. Farebné spektrum je, tak ako aj v jeho bývalých scénografických návrhoch, veľmi obmedzené, pričom sa pohybuje v Borákových „obľúbených“ čiernobielych tónoch s betónovou, chlad vzbudzujúcou, textúrou. No scéna si zachováva neutrálnosť prostredia, ktoré je v hre definované slovne, poťažmo režijným situovaním scény s využitím symbolizmu, napríklad v podobe výrazného konzumovania špagiet sprítomňujúcich prostredie Talianska na začiatku predstavenia. Monochromatická scéna bola rozbitá veľmi výraznými prvkami, ako napríklad dlhá červená semišová sedačka či veľký kubistický obraz. Javiskovú estetiku dopĺňa projekcia, ktorá pri svojom statickom pôsobení definuje a dynamizuje scénu i jednotlivé mizanscény – napríklad oči na zdanlivo statickom obraze projekcie sa hýbu, inokedy jednotlivé výjavy postupne fokusujú pohľad diváka a diváčky na určité partie premietanej fotografie. Dejovú líniu tak dopĺňa pre Poláka nie úplne typický prienik filmografie a mediálnej tvorby, pričom slúži ako „retrospektívny ďalekohľad“, ktorý odľahčuje hranú dejovú linku od chaotického prepájania dvoch časových rozhraní, no zároveň publiku dopomáha vycítiť emócie, ktoré postava prežíva. Kolektív autorov týchto fotografických a filmových záberov sa nesnaží zreplikovať len určitý dejový zvrat, no práve zachytením obyčajného dňa pretavujú divákovi a diváčke charakter prostredia, ktoré je jedným z najdôležitejších prvkov formovania človeka.
Dobovosť a zároveň nadčasovosť vizuálnej stránky dodávajú inscenácii rovnako aj kostýmy so štylizovanými historickými prvkami od scénického a kostýmového výtvarníka Petra Čaneckého, ktoré takisto, napriek svojej historickej štylizácii, pôsobia v súvislosti s módnymi populárnymi návratmi do čias minulých priam moderne. Kostýmy sú, na rozdiel od scény, farebné a vytvárajú s ňou kontrast, ktorý zvýrazňuje pôsobenie herca v javiskovom priestore. Pri ženských postavách navyše rezonuje ešte viac dôrazu na vyniknutie ženskosti a ženskej elegancie, patričnej pre taliansku módu.
Inscenáciu sprevádza scénická hudba z notového zápisu Lucie Chúťkovej, ktorá – ako vždy – dramaticky sprevádza aj prestavby výpravy. Táto hudba hovorí akýmsi pátosom, no zároveň dáva vznikajúce témy a myšlienky ešte viac do pohybu. Stáva sa ďalším nosičom, rozprávačom príbehu. Je akousi masou, ktorá búra systémy a morálne hranice, triešti ľudskosť a nevie sa upokojiť. Farebnosť hudby ostáva v rovnakom spektre ako scéna a spolu vytvárajú monochromatickú základňu určenú na zložitú výstavbu dejových línií a jednotlivých štruktúr postáv.
Most medzi minulosťou a prítomnosťou v jednotlivých scénografických zložkách zdôrazňuje nadčasovosť tém a ideí inscenovanej dramatizácie, na ktoré sa Polák rozhodol upriamiť svoju pozornosť. Okrem vertikálnej dramaturgie neviazanej trilógie inscenácia zasadla aj do dramaturgického plánu, ktorým bolo „nahliadnutie do 13. komnát“, do tých dverí, kam nechceme nikoho pustiť, a nechávame ich zavreté možno i pred nami samými. Zrazu sa ocitáme na javisku, kde máme postavy, ktoré nám svoje 13. komnaty otvárajú, a v nich ožívajú hlboko ukryté témy vlastných tráum, hanby a bolesti. Polák zachádza do pálčivých tém, napríklad svedectiev o sexuálnom obťažovaní mladistvých, pri ktorom zohrá najväčšiu rolu ego dospelej osoby, jej postavenie, a aj bezmocnosť neplnoletých. Zazrieme aj tému zodpovednosti za vraždu ako takú či za vraždu ako prostriedok sebaobrany. Neprehliadnuteľným bodom sa stáva sexuálna príťažlivosť rovnakého pohlavia, opúšťanie pravidiel či podvádzanie vlastných, ako aj hra s psychikou druhých alebo krehkosť psychického zdravia ako takého. Témy sa navzájom prestupujú a vytvárajú štruktúrovanú mozaiku, ktorú divák a diváčka dostávajú sprostredkovanú psychologickým a realistickým herectvom, no popri tom sa režijný koncept zameriava aj na štylizáciu a obrazovosť jednotlivých postáv i celku. Polák nepriamo štylizuje prostredie, ktoré dopomáha k rozpoznaniu rôznych časových liniek v rámci jedného obrazu, pričom štylizovanosť zobrazuje realitu a keď ustúpi do pozadia, postavy zostávajú v štronze, aby sa publikum mohlo preniesť do minulosti.
Roman Polák pracuje so stálym obsadením jeho adaptácií, no zároveň dáva priestor i novým tváram, či už z interného súboru Činohry SND, alebo externistom a externistkám či poslucháčom-poslucháčkam VŠMU. Najviac priestoru, samozrejme, dostala hlavná postava Konformistu v stvárnení Juraja Loja, ktorého sme už mohli v Činohre SND vidieť vo viacerých, prevažne čisto kladných, postavách. V jeho Marcellovi – fašistovi, ktorý „chce byť konformný s hodnotami meštiakov, podriadiť sa ich normám a zapadnúť medzi nich“ – sa však režisér „pohral“ s Lojovou modalitou a striedaním pozitívnych i negatívnych hereckých polôh, aby ukázal jeho široký herecký diapazón. Na jednej strane pracuje s jeho „nepoškvrnenosťou“ v konfrontovaní s negatívnymi a silne politicky orientovanými postavami, na druhej strane ho necháva zápasiť s nerozhodnosťou a tápaním vo svojich voľbách a hľadaní „správneho“ názoru.
Opakom Marcella je jeho partnerka Giulia, ktorú stvárňuje najmladšia členka činoherného súboru, no zároveň už herecky skúsená Anežka Petrová. Jej postava je väčšinu času stelesnením nerozhodnosti a stratenosti, ale i veľkej bezcieľnej túžby. Divákom a diváčkam na javisku odhaľuje svoju tajnú komnatu, rozpráva o sexuálnom zneužití a jej nemožnosti sa obrániť. Jej postavu sprevádza ako elegantnosť, tak i ráznosť. Pracuje s hereckou štylizáciou, výraznou zmenou hereckých polôh. Od zamilovanosti si prechádza štádiami rozpakov, bezradnosti až do sebadeštrukčných expresívnych výstupov.
V už rozohranom deji sa neskôr stretávame s postavou stelesňujúcou inteligenciu, a to Marcellovým profesorom Quadrim, ktorý sa snaží byť Marcellov zdravý rozum a rozšíriť mu obzor. Dozvedáme sa, že profesor mal na neho veľký vplyv, ktorý sa vynára a začína pôsobiť. Profesor v hereckom stvárnení Martina Hubu (Huba tým dostáva – opätovne po komických postavách v inscenáciách Pohreb alebo svadba - čo skôr?, Divadelný román a Malé ženy – filozofickú rolu, ktorú môžeme herecky prirovnať k jeho Mathiasovi Clausenovi (Pred západom slnka), za ktorého získal ocenenie Dosky.
Aj profesor má po svojom boku partnerku Linnu, v stvárnení tvárnej Rebeky Polákovej. Postava je dramaturgicky veľmi zaujímavá, nakoľko vzbudzuje istú kontroverznosť, ktorú režisér rád využíva vo svojich adaptáciách. Nemálo divákov a diváčok viazaných na vizuálnu stránku inscenácie zaujme aj jej kostýmové prevedenie, a stáva sa tak stredobodom pozornosti, pričom na javisku pôsobí veľmi energicky a zároveň zvodne.
Hlavný dramatický konflikt vrcholí práve stretnutím tejto štvorice, ktorá vytvára akýsi milostný „štvoruholník“ hrajúci medzi sebou nebezpečnú hru vášne a manipulácie, pričom publikum si nemôže byť isté, čo je skutočnosť a čo „monodráma“ jednotlivých postáv, ktorú pred ostatnými predvádzajú, alebo naopak skrývajú. Divák a diváčka sa pritom v tme hľadiska stávajú ich voyermi pozorujúcimi vývoj udalostí, ako pozorujúce oči na úvodných projekciách inscenácie. Postupom jednotlivých obrazov však zisťujeme, že postavy profesora a Linny, napriek svojej dramatickosti, viac-menej len dotvárajú okolnosti a prostredie, v ktorom vedia vrcholiť Giuliine a Marcellove emócie z rozchádzajúcich sa motivácií a cieľov, prameniacich z detstva, výchovy i súčasných vzťahov s excentrickými rodičmi (roztržitá, energická a temperamentná Giuliina matka Delia a naopak ľahostajná a bohémska matka Marcella, jeho otec zatvorený v psychiatrickom ústave), ktoré nám boli predstavené v prvom dejstve. Tieto vzťahy odhaľujú dilemu formovanú od detstva – túžbu nasledovať svoje ciele a hodnoty, na druhej strane ochotu sa prispôsobiť. Vzniká metafora konformizmu ako spôsobu prežitia v spoločenských i politických štruktúrach, pričom vnútorný svet človeka musí zostať čoraz hlbšie ukrytý pred vonkajším svetom. Rozpoltenosť vytvorenú nevyhnutným konformizmom je potom nevyhnutné ventilovať dostupnými prostriedkami – najčastejšie vášňou zamieňanou za lásku, pretože v ťažkých chvíľach sa každý potrebuje o niekoho oprieť, aby dokázal čeliť vlastným strachom.
Marcellov myšlienkový oblúk i život v inscenácii prekvapivo uzatvára postava kontroverzného, ba až perverzného vojaka Lina v presvedčivom podaní Ondreja Kovaľa, ktorý otvára dej vo filmovom zázname a ukončuje ho fyzickou prítomnosťou na javisku – s jeho návratom ožíva Marcellova minulosť a všetky jej hrôzy. Ako tieň ho sprevádzal od ranného detstva, kedy ho zneužil, až po jeho smrť, kedy spolu s Giuliou zomiera na ulici v kope napadaného lístia.
Polákova inscenácia rozhodne nie je len obrazom pasívneho prispôsobenia sa človeka režimu, ale je i o sociálnom konformizme. Ponúka obraz človeka, ktorý sa snaží nájsť úkryt, a preto sa musí prispôsobiť davu – „prúdu rieky“, ktorý ho ale môže strhnúť veľmi silne a hlboko. A aj keď sa mu možno neskôr podarí opäť dostať na hladinu, dostať sa na breh je veľmi náročné a nánosy bahna svojej minulosti zo seba „zmyť“ nedokáže. Kto však určuje smer rieky, do ktorej sa „konformisti“ ponárajú – vodcovia, rodičia, milenci a milenky? Alebo je konformizmus stála konštanta, súčasť prežitia? Je vo svojej podstate každý konformistom a len to pred sebou všetci a všetky usilovne skrývame? Tieto otázky Polák kladie publiku svojou inscenáciou, a je na každom a každej z nás hľadať odpovede o „konformistovi“, ktorý v nás prebýva.