Nechcem vidieť alebo chcem nevidieť?
(Pomyselný (ne)dialóg so svojím pomyselným vnútorným ja o inscenácii Neviditeľní)
Niekedy sa zamýšľam nad tým, aké by to bolo, keby fantastické bytosti, o ktorých už od detstva počúvam, boli skutočnými, z mäsa a kostí, a nejestvovali by len v mojich najtajnejších myšlienkach, a samozrejme v osvedčených rozprávkach, ale naprieč celým svetom. A boli by viditeľné a viditeľní! Aká by to bola nádhera! Som presvedčená, že vďaka nim, tým bájnym stvoreniam, by som dokázala okamžite zabudnúť na ten naozajstný ruch, ktorý mi neutíchajúci súčasný svet neprestajne ponúka (a k tomu bez môjho súhlasu). Trochu mágie do každodennej reality! Hneď by som si ju objednala! Avšak, sem-tam rozmýšľam aj nad tým, či by nás, ľudí, tie stvorenia vôbec túžili stretnúť, prirodzene, ja by som na ich mieste nechcela, alebo by som o tom aspoň potrebovala viesť dlhú a náležitú konverzáciu. Ale napadla mi ešte jedna drobná myšlienka. Dostali by sa oni do sveta, ktorý nedáva žiadny zmysel, alebo by to bolo presne naopak? No musí azda všetko dávať zmysel? Nie, nemusí, to je veru krásne zlaté pravidlo. Skrátka, opätovne ma pochytil „chtíč“ dumať o týchto nejednoznačných tvoroch a o ich ešte nejednoznačnejšom výskyte i výzore, po pozretí predstavenia Neviditeľní z Bratislavského bábkového divadla. Myslím si, že je o všetkom spomenutom, ale i o mnohom ďalšom: o bláznivom hľadaní, o nájdení, o tvorení, o kritickom premýšľaní, o užívaní si života. Je o tom, čo nás obklopuje naokolo. Jednoducho, odteraz si budem musieť dať pozor, kam stúpim. Predo mnou, za mnou, podo mnou, nado mnou môže jestvovať niečo, čo na prvý pohľad nemám možnosť vidieť. Či len nechcem vidieť?
Nessie, Yeti, elfovia, draci, permoníci, ste tu? Neviem, možno by som mala niekedy podniknúť aj ja podobných päť bábkarských „expedícií“ ako tvorcovia a tvorkyne (skôr výskumníci a výskumníčky) v inscenácii Neviditeľní. Aby som sa, samozrejme, len presvedčila. Nechcem predsa pôsobiť nijako detinsky. Alebo možno chcem. Veď prečo nie? Byť dospelý, mať bohatú fantáziu a chuť zažiť niečo „nové“, je brilantné. Dospelí by sa nemali báť byť občas opäť deťmi. Napríklad takí inscenátori. Ich vokálne a pohybové výkony, dynamické rytmizovanie, chytľavé texty piesní, premyslené slovné hračky, ale i hravé scénické a svetelné triky boli veľmi nápadité a vtipné. Napríklad pri téme vody a Nessie použili „skvapni“, namiesto slova sklapni. Alebo pri scéne s Yetim za zrazu začali strácať slová – jednoducho text už ďalej nemal pokračovanie, Yeti si totiž pochutnal na konci vety. Fascinujúce pre mňa bolo sledovať, ako bábkoherci a bábkoherečky animovali vodu prostredníctvom skleneného vedeckého materiálu, neskôr malý kúsok vaty pomocou pinziet alebo rôznorodé prírodné elementy – konáre s kameňmi. Nehrali s figuratívnymi bábkami, sami si ich vytvárali a postupne budovali. A boli takí precízni a zosynchronizovaní! Až som z nich nedokázala spustiť zrak.
Neviditeľní sú pre mňa akousi dobrodružnou prehliadkou, i ukážkou toho, čo všetko bábkové divadlo dokáže, ak mu dáte aj tú najmenšiu šancu. Suverénne môžem prehlásiť (aspoň sama za seba), že naposledy som sa cítila tak nabitá energiou len po navštívení jedného predstavenia od divadelného zoskupenia Loutky bez hranic. A predovšetkým si musím niekam zapísať jeden veľmi dôležitý fakt o súčasnom bábkovom divadle, ktoré mi v ostatnom čase tak prirástlo k srdcu. Bábkové divadlo sa nepretržite pretvára, vyvíja, a bábka tam stále je, len sa trochu viac skrýva, než sme zvyknutí. Možno ako Nessie vo vode, alebo elfovia vo voľnej prírode, alebo draci v tajomnej tme. Preto „Hádaj, bádaj, skúmaj, lúšti…“, a nenechaj sa zastaviť či zastrašiť!