Zmena je život
Vychádzam z divadla a mám najskôr zmiešané pocity, ale potom neskôr aj pocit viny, hanby, a zarmútenia. Viním sa z toho, že som si to nevšimla a neuvedomila si to skôr. Mohla som to riešiť už pred štyrmi rokmi, ale až táto divadelná hra mi konečne otvorila oči. Kráčam, kráčam, ani neviem kam. Stratila som sa v myšlienkach, ale aj v meste. Neviem, koľko je hodín, neviem, kde som, nič ma nezaujíma, jediné, na čo myslím, je ona. Kráčam, kráčam, až sa ocitnem pred svojím bytom. Nemôžem uveriť tomu, že som bola až taká zaslepená svojou kariérou a budúcnosťou, že som na ňu úplne zabudla. Vojdem dovnútra bytu, do prázdna. V byte mám len tri izby a nevyhnutné veci k životu. Idem rovno k môjmu veľkému čiernemu oknu. Celý byt je čierno – sivý. Pozerám sa z okna, ako je vonku mŕtvo, ani jedna duša či auto, ani len náznak života. Je chladno, ale aj napriek tomu otvorím okno. Studený vietor ma okamžite obalí do nepríjemného studeného prievanu, ale ja sa cítim oslobodene a uvoľnene. Rýchlo siahnem po telefóne, už mám pripravený palec na vytočenie čísla, ale neurobím to z pocitu viny. Nemôžem jej zavolať, veď ešte určite spí. Sedím na okne a premýšľam o divadelnej hre, ktorá mi konečne otvorila oči. Inscenácia s názvom Deň, keď zomrel Gott zmenila môj pohľad na vzťah medzi mnou a mojou sestrou Alicou.
V úvodnom obraze divadelnej hry sme videli staršiu sestru Karlu (Gabriela Marcinková) s manželom Romanon (Peter Brajerčík) a svojím dieťatkom. Dieťatko nebolo na scéne prítomné fyzicky, tvorkyne ho stvárnili pomocou predmetu – detskej gumenej hračky. Postavy dvoch rodičov komunikovali s dieťaťom pomocou vysielačky, a keď chceli znázorniť jeho plač, namiesto reálneho detského plaču sa z vysielačky ozývalo „mľíčko, mľíčko“. Tvorkyne tým zrejme chceli poukázať na časté vzájomné generačné nepochopenie medzi deťmi a rodičmi, akoby boli z iných svetov a nevedeli spolu normálne komunikovať.
Dvojica manželov, Karla a Roman, s ich dcérou Elou pôsobili ako šťastná rodinka, kým ich nevyrušila návšteva Karlinej mladšej sestry Izy (Anna Rakovská) s jej novým priateľom Dávidom (Tomáš Mischura). Postava mladšej sestry je v inscenácii vyobrazená ako veľká cestovateľka, ktorá si užíva život, a nepozná, čo znamená zodpovednosť alebo založiť si rodinu. S jej frajerom Dávidom – „východňarom“ žijúcim v Írsku, sa poznajú len veľmi krátko a stretli sa na dovolenke v Thajsku. Naopak, tvorkyne stvárnili staršiu sestru Karlu ako tú zodpovednejšiu, ktorá vedie usporiadaný život spolu so svojou rodinou. Večer, ktorý štvorica postáv trávi spolu, postupne graduje a z jednotlivých situácií vyplýva, že vzťah medzi sestrami nie je úplne „ružový“, ale taký, aký medzi súrodencami často býva – aj súťaživý a závistlivý. Sestry na scéne miestami pôsobili ako dve najlepšie kamarátky, ktoré sa občas pohádajú, vyčítajú si veci, súperia spolu, ale nakoniec si vždy nájdu k sebe cestu späť a intímne rozhovory ich zblížia. Napríklad absurdné vzájomné súperenie dvoch sestier režisérka na javisku stvárnila spôsobom, že herečky sa začali predbiehať, ktorá ešte dokáže spraviť gymnastickú šnúru. Mladšej Ize sa to hravo podarilo, staršej Karle to najprv nešlo, ale v snahe „zvíťaziť“ nad sestrou sa prekonala, oprášila svoje gymnastické schopnosti a Ize vytrhla z ruky víťazný pohár.
Aj keď sa povahy dvoch sestier a hodnoty, ktoré zastávajú, spočiatku javia ako protichodné, postupne, s vývinom deja sledujeme, ako obe spochybňujú a prehodnocujú svoje doterajšie životné postoje. Kým Karla sestru najskôr presviedča o tom, aká je šťastná, že má manžela a dieťa, neskôr sa pýta sama seba, či byť matkou nie je len niečo, čo od nás spoločnosť umelo vyžaduje. Iza naopak sebavedomo tvrdí, že miluje svoj nezávislý a neviazaný život, neskôr si však tiež prostredníctvom rozhovorov so sestrou kladie otázku, či by sa predsa aj ona sama nechcela stať matkou. Hodnoty, na ktorých sestry postavili svoje svety, sa im rúcajú, a ony si prestávajú byť isté, či sú tými, kými vždy chceli byť.
Názov tohto divadelného predstavenia mi ihneď vnukol myšlienku, že bude o spevákovi Karlovi Gottovi, ale tvorkyne sa tu pohrávali so slovíčkom „Gott“, ktoré nápadne pripomína anglický výraz pre slovo „Boh“ („God“). Karel Gott je v hre idolom ich matky a informácia o jeho smrti vyvolá u sestier obavy o ňu. Po tom, ako vyjde najavo, že išlo o falošnú správu, však paradoxne v závere inscenácie zomiera Karlina a Izina mama.
Aj keď má inscenácia Deň, keď zomrel Gott omnoho hlbší význam, ja stále rozmýšľam o sebe a svojej sestre. Všetko, čo sa dialo medzi sestrami na scéne, mi živo pripomenulo mňa a moju sestru Alicu a chýbajú mi tieto časy. Dnes žijem sama a so sestrou sme sa pohádali pred štyrmi rokmi kvôli úplnej hlúposti. Počas tých štyroch rokov sme si ani raz nezavolali či nepopriali na narodeniny, Vianoce. Dnes som si uvedomila, aké je to dôležité a akú to má cenu. Sedím tu už zopár hodín a stále mi idú tie scénky dookola. Nakoniec si poviem „veď zmena je život“ a vytočím číslo. Po pár pípnutiach to zdvihne a na druhej strane sa ozve „Haló? Ela, niečo sa stalo“. Po tejto vete zo mňa opadol všetok stres a odpovedala som iba: „Zmena je život, o dve hodiny ma čakaj na letisku, prídem na návštevu“.