MICHAELA ZAKUŤANSKÁ: DEŇ, KEĎ ZOMREL GOTT (PREŠOVSKÉ NÁRODNÉ DIVADLO, 2017)

Tvorba Prešovského národného divadla je známa pečaťou autentickej generačnej výpovede. Za jeho založením stoja dve výrazné ženské osobnosti slovenského divadla – dramatička Michaela Zakuťanská a režisérka Júlia Rázusová. Inscenácie často reflektujú životný pocit a svetonázor človeka takzvanej Y generácie, jeho/jej osobné aj vzťahové problémy, rovnako ako aj postoj k spoločensko-politickým a sociálnym fenoménom doby. Príbehy, ktoré M. Zakuťanská v jej hrách vytvára, v sebe nesú veľkú mieru humoru a irónie, ale aj istý rozmer absurdnosti a bizarnosti, čo následne poskytuje vďačný priestor pre javiskovú hyperbolizáciu, ktorú J. Rázusová v inscenačnej poetike Prešovského národného divadla rozvíja. Špecifikom Zakuťanskej hier pre Prešovské národné divadlo je determinácia prostredím, v ktorom autorka dramatických textov žije, teda mestom Prešov. Ten sa s jeho verejným životom, rovnako ako aj životom a osobnými príbehmi jeho obyvateľov a obyvateliek, stáva pre autorku veľkou inšpiráciou. Najviac viditeľné je to v prvej trilógii hier Single radicals(2013), Kindervajco (2015) a Good place to die (2015), ktoré vyšli aj knižne pod názvom Prešovská trilógia. V poradí v štvrtej inscenovanej hre Deň, keď zomrel Gott (2017) sú odkazy k špecifickosti regiónu a mestu, k „východniarskej kultúre“, manifestované v menej podstatnej rovine, už len prostredníctvom situačnej komiky. Deň, keď zomrel Gott témou plynule nadväzuje na v predchádzajúcich inscenáciách pertraktované hľadanie vlastného smerovania generačných rovesníkov/rovesníčok tvorkýň v rozštiepenom hodnotovom diskurze. Tvorkyne prostredníctvom postáv a vzťahu dvoch sestier – „voľnomyšlienkárky“ a „dobrodružky“ Izy (Anna Rakovská) a „usadenej matky“ a manželky Karly (Gabriela Marcinková) postavili do protikladu dva svetonázory, dva hodnotové svety, ktoré si postavy v inscenácii obhajovali, no zároveň aj vzájomne spochybňovali. Nič neostáva tak, ako sa spočiatku javí, a v priebehu jedného večera, ktorý dve sestry s ich partnermi spolu trávia, vychádza na povrch množstvo osobných odhalení a vnútorných pochybností a dilem. Napriek tomu, že účastníci a účastníčky dielne sú generačne mladší než tvorkyne inscenácie, v zobrazovaných témach našli istú mieru osobnej identifikácie – napríklad cez postavy sestier Karly a Izy mohli reflektovať vzťahy s vlastnými súrodencami. Po sérii inscenácií zaoberajúcich sa vážnymi celospoločenskými problémami všetci a všetky zhodne ocenili odľahčenie, ktoré v sebe inscenácia prostredníctvom humoru a irónie niesla. Rovnako podnetne na nich a na ne zapôsobila dynamika hereckej akcie a celková divadelná nápaditosť a hravosť na scéne. Niektorí a niektoré z nás dokonca označili práve túto inscenáciu za jednu z najlepších, ktoré v rámci dielne alternatívneho divadla videli.