O DIVADELNOM JAZYKU STOKY NA PRÍKLADE INSCENÁCIE POSUN
Európske divadlo 90. rokov minulého storočia výrazne ovplyvnil fenomén In-Yer-Face drámy (u nás i v niektorých ďalších krajinách aj „cool“ alebo „coolness“ dráma), drsnej dramatiky, ktorá zobrazovala dovtedy pre divadlo neprípustné témy plné brutality, násilia a vulgárnosti zvrátených ľudských vzťahov. Niektoré črty charakteristické pre tento nový štýl písania sa u nás prejavili napríklad v tvorbe divadla GUnaGU a Viliama Klimáčka, divadla SkRAT, Silvestra Lavríka, Andreja Ferka, Ladislava Keratu, Miloša Karáska, Romana Olekšáka či Martina Čičváka.[1]
Medzi najvýraznejších slovenských predstaviteľov poetiky drsnosti a škaredosti patrí dodnes divadlo STOKA, ktoré v roku 1991 založil Blaho Uhlár. Tvorba tohto profesionálneho súboru vychádza z odmietnutia dramatického divadla – jeho tvorcovia a tvorkyne hľadajú nové tematické i výrazové prostriedky, neoživujú už napísané, dávno mŕtve texty, ale vytvárajú svoje autorské diela. Spôsob ich práce je kolektívny. Divadelné dielo vzniká improvizáciou všetkých členov a členiek súboru a jej následnou fixáciou do konečného tvaru. Režisér hrá rolu usmerňovateľa, nie suverénneho umelca. V presvedčení, že svet nemožno objektívne poznať ako celok, využívajú princíp dekompozície. Divákom a diváčkam neponúkajú ucelený pohľad naň, ale jeho náhodne, bez kauzality, logiky, náznaku deja usporiadané fragmenty. Odmietajú posolstvá, ktoré možno vyjadriť slovami – divadlo by tak stratilo zmysel. Publiku ich odovzdávajú v podobe emočne silného zážitku z videného. Doslova naň útočia, nastavujú mu zrkadlo.
Inscenácia Posun z roku 2019 nie je výnimkou. Dielo tvorí jedenásť samostatných obrazov prepojených Ravelovým Bolerom, ktoré vypĺňa prechody medzi nimi. Vnútorne ich spája téma posunu, vývoja, pokroku ľudstva, avšak nie dopredu, ako si mylne navrávame. Ide o posun vzad – k absolútnemu dnu, resp. ešte hlbšie. Päť hercov (traja muži a dve ženy) rozohráva scény z každodenného života dnešnej spoločnosti, o ktorých sa rozpráva buď veľmi potichu, alebo sa o nich mlčí. Herci a herčky pomocou nich skúmajú, kam až sme ako (ne)ľudia schopní zájsť. Na javisku sledujeme všetko, čo nevyhnutne patrí do estetiky drsnosti Uhlárovho divadla i poetiky In-Yer-Face – vulgárnosť, zvrátenosť i násilie. V jednotlivých obrazoch nachádzame napr. aj tieto aktuálne problémy: kríza mužstva, tradičnej rodiny, ženská emancipácia a jej medze; osobné napredovanie, vízie do budúcnosti a ich nepravdepodobnosť spôsobená rýchlo sa meniacim svetom, medzikultúrne komunikačné bariéry; pokrivený význam lásky, nezdravý, povrchný základ vzťahov vrcholiaci v odcudzenosti partnerov; marketing, všemocnosť reklamy, naivita a ovplyvniteľnosť spotrebiteľov; prenikanie nevhodných tém do médií adresovaných deťom a mládeži; povrchné „priateľstvá“ postavené na využívaní druhého, oslovovanie vulgarizmami namiesto používania mien blízkych osôb, ohováranie; nezodpovedné sexuálne správanie, nechcený potomok, neschopnosť starať sa o mentálne postihnuté dieťa; domáce násilie a jeho vplyv na deti, matka samoživiteľka, žena ako objekt v očiach milencov, ignorácia potrieb dieťaťa; bezmocnosť človeka odkázaného na opatrovateľskú starostlivosť, zúfalá situácia opatrovateľky, ktorá mala na viac, ale musela (azda kvôli peniazom) pristúpiť aj na takúto, pre ňu podradnú prácu; typicky smiešne správanie Slovákov (malomeštiakov/sedliakov) vo veľkom svete; opäť rozprávka pre dospelých, jemný náznak eko problematiky. Na prvý pohľad zdĺhavý zoznam je v rámci hodinu a štvrť trvajúceho predstavenia vyčerpaný do poslednej položky. Témy sú nahustené jedna za druhú, prekrývajú sa, pôsobia ako lis, ktorý s „poslednou oponou“ náhle prestane zvierať, no jeho tlak cítiť ešte dlho po odchode z divadla. Vo všetkých obrazoch sú postavy zasadené do vyhranených situácií. Nedopracovali sa k nim postupnými skutkami, aj preto nemajú motiváciu konať a vyvíjať sa. Tieto situácie sú natoľko hyperbolizované, až pôsobia nereálne, akoby ani nie zo života. Takáto premrštenosť je výborným prostriedkom na zvýraznenie už aj tak dosť nepríjemných tém. Podporuje drsnosť a silu diváckeho zážitku, no na druhej strane prináša humor. Napr. obraz s mentálne postihnutým Imrom, ktorý je rodičom na príťaž. Správanie rodičov je v nej neprimerané, pretože zaobchádzajú so synom ako s vecou. Situácie, do ktorých sa Imro dostáva, jeho reakcie i celý jeho zjav, pôsobia zároveň komicky, až sarkasticky.
Úlohou „postáv“ nie je posúvať „dej“, nemajú na to ani žiadne motivácie, ale vysporiadať sa s danou situáciou. Nepredstavujú konkrétne postavy, vo väčšine prípadov nemajú mená, nepoznáme ich minulosť, nevieme, kam budú kráčať v budúcnosti. Sú stvárnené štylizovane, herci požívajú výrazné, často vulgárne gestá (masturbácia, prehnané rozhadzovanie rukami pri vysvetľovaní...) prechádzajúce do fyzických kreácií (napr. vizuálne efektná choreografia napodobňujúca súlož viacerých osôb). Uniformné a od postavy nezávislé kostýmy ešte viac posilňujú symbolickú rovinu inscenácie. Na jednej strane sú herci vďaka nim len hercami, na druhej však môže divák či diváčka uvažovať nad súvislosťami medzi jednotlivými postavami. Aj keď správnejšie by zaiste bolo vnímať kostým ako vonkajší a témy ako vnútorný spojovací materiál.
Jazyk v inscenácii je prispôsobený témam. Prevláda v ňom silne expresívna lexika, kratšie, úryvkovité vety, sarkazmus, morbídny humor, nadhľad, no i pohotové reagovanie v rámci dialógov. Neschopnosť postáv zvládať svoju aktuálnu situáciu sa odráža v zvýšenej intenzite hlasu, útočných frázach. Úderný charakter výrazne podporujú vulgarizmy, ktoré doslova sršia z javiska a vrývajú sa do mysle publika. Ako raz poznamenal Blaho Uhlár, vulgarizmus eliminuje násilie, aj keď človeka zasiahne, nezabije ho, guľka áno. Ich častý výskyt pôsobí niekedy až toxicky, no určite nie prvoplánovo. Sú efektnými skratkami, ktoré povedia viac než siahodlhé repliky.
Posun, ako aj ostatné inscenácie divadla STOKA, vznikol v malých alternatívnych priestoroch (prvé pôsobisko súboru bolo na Pribinovej ulici, druhé a tretie v Starej Cvernovke, dnes majú svoj priestor v budove YMCA na Karpatskej ulici). Prepojenie javiska s hľadiskom a ošarpané podzemné miestnosti vytvárajú ideálne prostredie, ktoré dokonale korešponduje s ich estetikou i cieľom. Scéna je v Posune veľmi jednoduchá, až na zopár stoličiek takmer prázdna, od zákulisia oddelená len závesom. Hlavné slovo je prenechané hercom a herečkám. Nebolo by to však možné ani bez silnej osobnosti režiséra Blaha Uhlára, ktorému patrí veľký obdiv a úcta za energiu, s akou už tri desaťročia formuje mladé generácie stokárskych hercov a herečiek.
[1] KNOPOVÁ, E. 2010. Svet kontroverznej drámy. Bratislava : VEDA, s. 8-9.