(BEZ)MOCNOSŤ IS THE NEW VZNEŠENOSŤ
Nezávislé Divadlo Petra Mankoveckého nám predstavilo hĺbavú inscenáciu (bez)mocní. Režijné spracovanie mal na starosti Marián Amsler, dramaturgiu Marie Špalová a produkciu Hana Bodáková. Herecky účinkovali Kristína Svarinská, Barbora Andrešičová, Pavol Šimun, Tomáš Pokorný. Musím uznať, že všetci odviedli skvelú prácu, pričom zabŕdli do náročných tém. Hneď na začiatku inscenácie sme konfrontovaní s túžbou postáv „povedať svojmu životu áno“. Je aj na nás, ako sa k inscenácii postavíme a či si pripustíme skutočnosť, že tak ako postavám v inscenácii, aj nám môže niečo chýbať.
OBRAZ SPOLOČNOSTI
S istotou môžeme povedať, že (bez)mocní sú obrazom našej spoločnosti. Avšak v tomto prípade ide o obraz negatívny – poukazujúci na jej nedostatky. Postoj inscenácie k našej spoločnosti bol teda pejoratívny, a okrem toho ju aj ironizoval. Toto sme si mohli všimnúť pri postave stvárnenej Barborou Andrešičovou. Išlo o internetovú aktivistku, ktorej motto znelo „moje prsty sú dýky a moje slová sú meče“. Žila v presvedčení, že nastolí poriadok skrz niečo, čo sa dalo pochopiť ako revolúcia. Hovorila nám o svojich ambicióznych fantáziách, o tom, ako sa stane svätou, aj keď je neveriaca. Ironizovanie tragických aspektov spoločnosti bolo pekne zobrazené aj v nasledujúcej scéne. Všetky štyri postavy stáli vedľa seba, fajčili a diskutovali o tom, či postava hraná Pavlom Šimunom je „oukej“. „Byť oukej“ sme mohli chápať ako šťastie, spokojnosť a vyrovnanosť so životom. Postava Pavla Šimuna priznala, že oukej nie je, čo ostatných zarazilo (hoci v skutočnosti nebol „oukej“ nikto z nich).
Tragickosť postáv spočívala v ich neúspechu povedať svojmu životu áno, zmieriť sa so všetkým, vrátane nerestí a nedostatkov. Introspekcia tu tak nastala mnohokrát, no vždy neúspešne – postavy sa v priebehu inscenácie veľmi nemenili a nevyvíjali.
Tiež je dôležité spomenúť, že počas celej inscenácie nebola menom pomenovaná ani jedna postava (výnimkou bola zosnulá baletka Mariana a spomínaná internetová aktivistka, ktorá samú seba pomenovala „svätá Adelgulda“).
Nakoľko meno je vo svojom slova zmysle intímna záležitosť a poznanie niečieho mena je aj znakom zblíženia, v inscenácii (bez)mocní náš postoj k postavám ostal do určitej miery objektívny, bol tam teda zachovaný istý odstup. Anonymitu postáv dotváralo výtvarné riešenie scény s neutrálnym sfarbením – biely ohraničený a takmer prázdny priestor, biele stoličky, tmavé kostýmy. Priestor a jeho farby tak pôsobili chladne, pochmúrne. Postavy tu vystupovali ako nositelia a nositeľky problémov, a do určitej miery ich aj reprezentovali.
To sa dalo odpozorovať počas choreografie, ktorá zdôrazňovala fakt, že trápenia a starosti koexistujú a sú prepojené. Konkrétne tým myslím choreografiu počas videoprojekcie sopky a choreografiu na začiatku inscenácie – cez prepletavý tanec bola vysvetlená jednota a pestrosť našich problémov, ktoré sa navzájom prelínajú a vytvárajú chaos. Avšak choreografia na začiatku mohla pôsobiť i mätúco. Kľúč k pochopeniu tohto tanca sme dostali až po dlhšej dobe, keď už sme na samotný tanec mohli zabudnúť. (Bez)mocní si na všetko to, čo sa v nich odohralo, vyžadovali od diváka a diváčky nesmierne veľa sústredenosti.
ČOSI MENOM SUBLIME
Pointu či dokonca proces (bez)mocnosti vidím v opísaní vznešenosti (po anglicky sublime). Vznešenosť je filozofický termín odkazujúci k pocitu, ktorý vzniká kombináciou ohromnej hrôzy a dokonalej krásy. Svojím spôsobom hovoríme o vzrušení (z niečoho). Postavy, ktoré sa vyskytli v inscenácii (bez)mocní, boli vystavované hrôze takmer neustále. Ak by aj narazili na niečo, čo by v nich vyvolalo radosť z krásy – ich hrôza a skľúčenie by lusknutím prstov nezmizli.
Ako som spomenul, vznešenosť má čosi dočinenia s filozofiou. Venoval sa jej najmä Edmund Burke, ale okolo vznešenosti sa točia aj mená ako Kant či Schopenhauer. Ide o filozofov 18.-19. storočia, teda o mysliteľov obdobia romantizmu. V rámci romantického umenia, konkrétne literatúry – postavy boli individualistické, mali tendenciu zamýšľať sa nad sebou, boli veľmi vnímavé a ich osudy boli tragické. Ako príklad môžeme uviesť Goetheho postavu Werthera. K Wertherovi, alebo charakteristike romantických literárnych hrdinov, môžeme prirovnať postavu stvárnenú Tomášom Pokorným. Táto postava našla potešenie v závislosti. Utekala pred minulosťou, v ktorej sa dopustila vecí, ktoré ľutovala. Jej výčitky ju prenasledovali. Chápala, že drogy jej nepomôžu, ale nevedela, čo iné by ju mohlo oslobodiť od bolestivej skutočnosti. Stala sa zúfalou, tragickou.
BEZMOCNOSŤ BEZ ZÁTVORIEK
Síce je „bez“ v názve inscenácie v zátvorkách, no bezmocnosť ako taká (aspoň z môjho uhlu pohľadu) tu bola prítomná oveľa silnejšie ako moc. Vo väčšine prípadov boli problémy postáv neriešené. A tak sa tu objavila kopa nezodpovedaných otázok. Tých vyvstalo najviac počas scény, v ktorej všetky postavy sedeli vedľa seba a pýtali sa – kto má riešiť všetky tie problémy tohto sveta, keď ich neriešia odborníci? Tu otázka presahovala dianie inscenácie a zahŕňala aj nás – divákov a diváčky. Nepriamo nám tak bola položená otázka, na ktorú si buď odpovieme, alebo ju rečnícky zopakujeme. Toľko k bezmocnosti. A čo s utláčanou mocou? Tá má skôr úlohu akéhosi placeba či navrávania si, že všetko bude „oukej“. Ak sme konfrontovaní s bezmocnosťou, dá sa očakávať, že pravde zo začiatku nepodľahneme, pretože máme nádej, že aj tak sme mocní. Myslíme si, že máme moc zvládnuť všetky problémy, ktoré nás ťažia, ale jedného dňa si na to sami nepostačíme a z ťahačov sa stanú stiahnutí.
Až keď začneme problémom čeliť, stávame sa skutočne mocnými. A za odmenu nám je dopriata vznešenosť. To, čo sa stalo, stalo sa. Je to síce otrepané, ale chyby sú od toho, aby sme sa z nich poučili, a chybíme o to väčšmi, ak im podľahneme. To vidím ako pevný podstavec, na ktorom inscenácia stavala.
ISLAND À LA ZEM ZASĽÚBENÁ
Asi najpodstatnejšou metaforou celej inscenácie bol takzvaný Island. Pre protagonistov a protagonistky bol Island vysnívaným miestom a v presnenom význame šlo o fázu života, v ktorej povedia „áno“ svojim životom. S Islandom sme sa stretli nielen ako so slovom, ale aj ako s videoprojekciou. Zo začiatku som si myslel, že videoprojekcia bola banálna a zavádzajúca. Avšak neskôr som pochopil, že jej hodnota bola takmer podobná hodnote hovoreného slova. Výstižne ho ilustrovala. Boli nám ukázané rozpadajúce sa ľadovce, láva a dym sopky, striekajúce gejzíry a iné. Tak napríklad také ľadovce mohli skrývať odkaz na environmentálnu tematiku, ale i vznešenosť. Myslím tým tú vznešenosť, ktorá je vysvetlená v časti ČOSI MENOM SUBLIME. Tu je potrebné sa k pojmu vznešenosti vrátiť. Spomínaná kombinácia hrôzy a krásy bola počas romantizmu častokrát stotožnená s pohľadom na prírodné úkazy. Šlo o pohľad na hory či o pohľad z hôr nadol, vybuchujúcu sopku, rozľahlé more. Všetko sú to scenérie nespútanej prírody a Island je továrňou na takéto scenérie. A pochopiteľne k nim patria aj tie obrazy, ktoré boli súčasťou videoprojekcie. Vznešenosť prírody bola v romantizme znázornená aj prostredníctvom výtvarného umenia – Pútnik nad oceánom hmly namaľovaný Casparom D. Friedrichom.
Vznešenosť sa dala asi najlepšie odčítať z finálnej scény s Kristínou Svarinskou. Prežívala hrôzu a oslobodenie od jej násilného partnera. Slobodu vnímala podobne, ako keď zabudnete cudzí jazyk a neskôr sa k nemu (nie ľahko) vraciate. Dostávala sa so slobodou opäť do kontaktu. Cítila ľahkosť a do toho sa objavila metafora Islandu. Tu nastúpila aj existenciálna úvaha – postava sa prirovnávala k vločke, ktorá padala do vody a stala sa jej súčasťou. Šlo o akési zmierenie sa s pravdou, so skutočnosťou, že sme len súčasťou tohto sveta. Nič viac, nič menej. Ničím zvláštnym. To gradovalo až do momentu, keď nám bol ukázaný krásny plný mesiac. Ten odčiarkol existenciálne zmierenie sa so skutočnosťou – ako pohľad do vesmíru, ktorý je obrovský a my sme v ňom iba smietkou. Stretli sa tu aj s finálnou (najintenzívnejšou) vznešenosťou. Priblížený pohľad na mesiac je oveľa „vznešenejší“ ako hory či sopky. Je pre nás totiž, spolu s vesmírom v pozadí, oveľa menej preskúmaný.
(Bez)mocní sú inscenáciou, ktorú stojí za to si pozrieť. Uvedomíte si, že žije sa krásne, ale ťažko. A myslím si, že v divákovi a diváčke ako celok zarezonuje silno, tak ako to bolo aj v mojom prípade. Rovnako sa nazdávam, že vystupujúce postavy určite nebudú jediné, kto bude hľadať odpoveď na otázku: „Čím si musíme prejsť, aby sme mohli povedať svojmu životu áno?“.