Kde je hranica medzi pohybom a tancom?
CARMINA BURANA
Posledná premiéra Baletu Slovenského národného divadla v sezóne 2022/2023 sa niesla v duchu prelínania rôznych tém a ideí. Bola zamyslením sa nad životom, jeho plynutím, peripetiami, zraneniami či jeho významom. Bola o láske, odlúčení... o prírode, ktorá ako masívna sila nami zmieta… Je život jednoduchý? Treba ho len nechať plynúť a nechať sa unášať jemným vánkom, ktorý preplieta steblá trávy?
Dokážu tvorcovia a tvorkyne pretaviť tieto témy a myšlienky do javiskového tvaru? Dokáže divák a diváčka takéto myslenie pochopiť? Bude vedieť pochopiť prostú podstatu seba samého/seba samej, zakódovanú v abstraktnom baletnom jazyku? Veď pohyb je náš praveký jazyk, mali by sme mu rozumieť... A kde je vlastne hranica medzi pohybom a baletným jazykom? Kto ju vytvoril? Nemala by byť krása baletu v tom, že jeho jazyk je nám blízky? Nie sú to len ladné pohyby našich tiel? Ako vznikol a kde je vlastne tá pomyselná hranica? Existuje na to odpoveď? To bola séria otázok, ktoré mi vírili hlavou a vo vzťahu ku ktorým ponúka Balet SND od májovej premiéry kľúč k odpovedi.
Druhé uvedenie svetoznámeho diela Carmina Burana v Slovenskom národnom divadle bolo podľa reakcií publika nadmieru úspešné. Na rozdiel od prvého uvedenia v roku 1999 v choreografii Ondreja Šotha, sa novouvedená Carmina sústredí na abstraktnosť, jemnosť a jednoduchosť (v ktorej hlavnou esenciou je, aj v prípade tohto uvedenia, krása).
Choreografiu vytvoril Edward Clug, ktorý sa zameral na úplný súzvuk, splynutie, fúziu pohybu s hudbou. Zvolil pri tom však jednoduchší jazyk než baletný; vychádzal z bežných, civilných pohybov, ktoré sú známe každému divákovi či diváčke. Snažil sa ich prepojiť, a preto zvolil pohyby, ktoré korešpondujú aj s obdobím vzniku hudobného libreta, ale aj s dnešnou dobou. Pracoval s plynulosťou pohybu, s tanečnou hmotou v celom javiskovom objeme. Koncentroval ju i rozlieval, spájal i trhal. Javisko bolo zaplnené akousi mozaikou, ktorá sa hýbala do všetkých smerov, no pritom si zanechávala štatút menších zoskupení. Obrazy sa prelínali medzi zborovými choreografiami a tanečnými duetami či kvartetami. Primárny dôraz bol daný na samotného človeka, no i na zoskupenie mužského a ženského sveta, a následne, spájaním týchto svetov, aj na ich prepojenie.
Intimita a komornosť zas dodávala tanečným duetám viacej priestoru na vyjadrenie emócií, pocitov. Dôraz na jemnosť pritom mohlo publikum zaregistrovať pri veľkých obrazoch baletného súboru, a to vďaka absencii ostrosti, hrubosti, drsnosti. Celistvý, príjemný či oku lahodiaci dojem vznikol vďaka „čistote formy a nespútanej obrazotvornosti,“ ako sa píše v bulletine. Dôkazom toho bol na prvý pohľad zaujímavý začiatok, ktorý sa odvíjal v tichu. Edward Clug hopoužil obrazne - ako zrod života, pričom on sám choreografiu začal tvoriť v tichu. Za tvrdou prácou pri naštudovaní diela stála ešte pred jeho príchodom do SND jeho asistentka Tijuana Križman Hudernik, ktorá baletný súbor naučila jeho choreografiu.
Renomovaný európsky tvorca Edward Clug zavítal do SND na konci skúšobného obdobia a po jeho autorskom rozkódovaní diela začalo všetko do seba zapadať. Napohľad hotová inscenácia dostala ešte väčšiu hĺbku a emóciu. Vytvoril istú celistvosť, splynutie každej jednej emócie.
Atmosféru tohto uvedenia určite vyčaroval aj svetelný dizajn slovinského svetelného dizajnéra Tomaža Premzla, ktorý predviedol túto hru ako život sám - od svetlých ranných lúčov až po súmrak.
K fúzii všetkých tanečníc a tanečníkov prispel kostýmový výtvarník Leo Kulaš, ktorý v podobe unisex kostýmov vytvoril odkaz na rovnosť všetkých ľudí. Tanečníci si ich postupne dávajú dole a ako sami odhaľujú kúsok seba, využívajú metaforu ľudskej štruktúrovanosti a zbavovania sa ľudskej inštitucionalizovanosti. Postavenie ľudských bytostí bez ich charakterových čŕt, pri ktorom vidíme ich rovnosť a prostosť, a nemožnosť ich rozlíšiť.
Scénografia tejto inscenácie podporuje jej jednoduchosť a elegantnosť. Jediným scénografickým prvkom inscenácie je obruč v tvare kruhu, ktorý sa aj v choreografii stáva hlavným vizuálnym geometrickým útvarom, znázorňujúcim život a jeho kolobeh. No interpretácia abstraktnej scénografie je možná i z náboženského hľadiska - kruh ako svätožiara, ako symbol boha dozerajúceho na ľudstvo. Až do záveru predstavenia ostáva scénografická dekorácia len symbolistickým prvkom, no k záveru sa stretávame i s jej funkčným využitím (na ťahoch nám obruč vzlieta z javiska aj s dvoma sólistami).
„Šťastena to so mnou myslela dobre, keď mi vo würzburskom antikvariáte vložila do rúk katalóg obsahujúci názov, ktorý ma pritiahol magickou silou: Carmina Burana,“ napísal v čase vzniku diela Carl Orff (ako sa píše v bulletine). Magické dielo dopĺňa ešte jeho známe libreto z 20. storočia, zložené z rovnomenného súboru stredovekých náboženských básní, pochádzajúcich z 11.-13. storočia z kláštora, pričom aj dnes môžeme vnímať ich nadčasovosť.
Hoci mnohým prekážalo uvedenie tohto diela bez živého orchestra, z môjho pohľadu - vďaka kvalitnému technickému vybaveniu SND - absencia orchestra do celkového pocitu z predstavenia nezasahuje.
Za nádherný, jemný, prirodzený a emotívny zážitok vďačíme baletnému súboru SND, ktorý si precízne, s veľkým dôrazom na presnosť, plynulosť a celistvosť, naštudoval Clugovu choreografiu. V niektorých momentoch pôsobilo tanečné teleso ako plynulo sa prelievajúca voda. Vo chvíli, keď začínali v tichu, si publikum, ktoré v tej chvíli vari ani nedýchalo, mohlo uvedomiť ten veľký doraz synchronizovanosť.
Carmina Burana sprostredkúva život v jeho nekonečne sa opakujúcich fázach a premenách. Na dosky SND prináša koncepciu a štýl, ktoré by sa mohli zapáčiť aj oku mladšieho diváka či diváčky. Inscenácia obohacuje repertoár nášho baletu o dielo, ktoré vytvára kontrast voči baletným klasikám ako Luskáčik či Labutie jazero, a ktoré má ambíciu vďaka svojim kvalitám pritiahnuť na balet čo najväčší počet divákov. Ponúka baletným fanúšikom niečo nové, inovatívne, a zároveň otvára dvere i publiku, ktoré by inak do baletu nezavítalo. Prináša nový pohľad, akým sa môžeme dívať na balet.