Buď aj Ty SMART a zdieľaj kreatívnu recenziu, ktorá sa Ti páči!

Dlhé zimné večery a pandémia prinášajú dostatok času vrátiť sa k starším inscenáciám. Zatiaľ čo záznamy zo zahraničných operných domov už berieme ako samozrejmosť, Slovensko je v tejto oblasti pozadu a pandémia ho zastihla nepripravené. Divadlá streamujú neveľmi kvalitné technické záznamy, prípadne narýchlo vytvárajú nové. V rámci projektu Smartheatre sme virtuálne navštívili prvú premiéru Mozartovej Čarovnej flauty (2. 12. 2009) v Slovenskom národnom divadle.
Do krátkeho života Wolfganga Amadea Mozarta výraznejšie zasiahli traja libretisti. Na začiatku to bol páter Rufinus Widl, ktorý uviedol malého, len 11-ročného skladateľa do sveta vznešeného hudobného divadla libretom k jeho opernému debutu Apollo et Hyacinthus. Pri vrchole Mozartovej tvorby stál Lorenzo Da Ponte – autor libriet k nesmrteľným dielam Figarova svadba, Don Giovanni a Così fan tutte, na jej konci Emanuel Schikaneder – libretista posledného operného opusu salzburského génia, Čarovnej flauty. Mozart sa tak dostal od pompéznych veršov cez cveng provokatívnych predlôh až k ľudovo odviazanej „zábave“. Schikaneder patril k neodmysliteľným osobnostiam jozefínskej Viedne. Skvelý herec, divadelný experimentátor, milovník hýrivej scény a rozmarných efektov sa húpal na hojdačke úspechov a pádov. Bujarý život ho sťahoval do existenčných problémov a kríz, podobne ako osudom zmietaného Mozarta. A práve on zabezpečil Schikanederovi večnú slávu.
Čarovná flauta patrí k známym a často uvádzaným operám, aj preto prináša inscenátorom umeleckú výzvu. Očakáva sa, že k nej pristúpia so značnou dávkou citu i fantázie a do interpretačnej tradície prinesú niečo nové. Uspokojiť diváka zvyknutého na istý inscenačný prototyp si žiada talent, invenciu a odvahu, ale aj kompromisy. Na operných doskách debutujúci režisér Svetozár Sprušanský sa, v duchu objednávky od Opery SND, vydal cestou rozprávkového príbehu určeného pre celú rodinu. Spolu so scénografkou a kostýmovou výtvarníčkou Alexandrou Gruskovou vytvorili inscenáciu vhodnú pre všetky vekové kategórie. Jednoduchá scéna svojou pestrofarebnosťou pripomína detské vystrihovačky z farebného papiera, no prílišné striedanie farieb občas ruší. Život jej vdychujú až protagonisti, orchester a často i taktne dusený smiech publika.

Schikaneder sa preslávil veľkovýpravnými predstaveniami pre nižšie sociálne vrstvy, ktoré neboli zviazané prísnymi konvenciami dvorného umenia. Vyžíval sa v exotických prvkoch, vodopádoch, ohňových efektoch a až cirkusových číslach. Nezaobišla sa bez nich ani premiéra Čarovnej flauty na konci septembra 1791 – a ani tá v SND v roku 2009. Samozrejme, v trochu jemnejšej podobe. Okolo Papagena poletuje kŕdeľ vtákov najrôznejších farieb. Choreografka Silvia Beláková v nich vytvorila vtáčnikových priateľov, ktorí veselo šantia, skáču na trampolínach a čvirikajú šúchaním podrážok o podlahu. Tradičnou súčasťou viedenských divadelných predstavení boli aj ďalší predstavitelia zvieracej ríše. U Sprušanského sa na scéne objavujú ľadové medvede jazdiace na bicykli, pripomínajúce legendárny film Oldřicha Lipského. Ani cirkusu chtivý divák neodíde naprázdno. Skúšky ohňom a vodou vizuálne dotvára vzdušná akrobacia, ktorá, nasvietená modrým a červeným svetlom, naznačuje boj so živlami. Taktiež Monostatovi sluhovia očarovaní zvukom Papagenovej zvonkohry sa menia na komickú partiu svalnatých chlapov v maskáčoch, tancujúcich sladkú baletnú choreografiu. Ďalšia tanečná zložka sa objavuje, keď Papageno spieva jeden zo svojich zľudovených šlágrov Ein Mädchen oder Weibchen a obklopia ho tanečnice v ľudovo-baletných krojoch.

Zdrojom Schikanederovej a Mozartovej inšpirácie bola aj egyptská tematika. Ako je uvedené v librete, dej sa odohráva v rozprávkovom svete starého Egypta. A práve tam sa dostávame spolu s bratislavskou Paminou na konci prvého dejstva. Prostredie orientálneho chrámu evokujú čierne obelisky so žiariacimi hieroglyfickými znakmi a veľká žltá plocha na pozadí. V jej strede sa sformuje trojuholníkový otvor a vojde Sarastro.

Aj napriek tomu, že Mozart dostal od Schikanedera libreto plné dialektu, neohrabaných fráz, o absencii znakov vznešenej poézie ani nehovoriac, dokázal ho svojou hudbou povzniesť na veľmi vysokú úroveň. Mnohí hudobníci by možno skĺzli k jednoduchšej, publiku Freihaustheatra bližšej kompozícii. Mozart si však i pri písaní nižšieho žánru, tzv. singspielu, zachoval svoju úroveň a majstrovstvo. Zároveň ňou, podobne ako v Únose zo serailu, poukázal na vhodnosť nemčiny pre operu a tak trochu sa pomstil vyšším vrstvám, ktoré mu na sklonku života upreli svoju priazeň.

Hudobného naštudovania Čarovnej flauty v SND sa chopil renomovaný rakúsky dirigent a čoskoro aj riaditeľ a šéfdirigent operného súboru Friedrich Haider. Orchester našej národnej opery posunul o kvalitatívny stupeň vyššie, pod jeho vedením znie elegantne, sviežo, pestro a mozartovsky vyvážene. Zbor Opery SND, ktorý sa predstavil ako zohrané a hudobne kvalitné teleso, pripravil Pavol Procházka.

V Mozartovej dobe bolo zvykom, že skladatelia písali jednotlivé party pre konkrétnych spevákov. Úlohu Kráľovnej noci dostala Josepha Hofer, sestra Mozartovej ženy Konstanze. Papagena si pre seba napísal a aj ho spieval samotný Schikaneder, ktorý sa v úlohe tohto „Hanswursta“ zvečnil priam dokonalo. Na prvej premiére Čarovnej flauty v SND sa v úlohe Papagena predstavil Daniel Čapkovič. Vytvoril postavu jednoduchého, pôžitkárskeho, vo svojej podstate dobrého človeka. Komika, ktorá z neho mala vyžarovať, bola síce trochu nútená a nie príliš uveriteľná, no čistým, elegantným barytónom i výborným frázovaním aj tentoraz potvrdil perspektívnosť svojho vokálneho vývoja. Po speváckej stránke mu bola rovnocennou partnerkou Lenka Máčiková v úlohe Papageny. Jej postavu vystavali inscenátori veľmi vtipne: zo zostarnutej hipisáčky v dúhovom kostýme a gumákoch, ktorá sa snaží očariť lásky chtivého Papagena, sa stáva krásne prosté dievča v ľudovom kroji, hovoriace čistou záhoráčtinou. Svoj najznámejší duet spievajú na trampolíne, obklopení bláznivo oblečenými deťmi-vtáčikmi.

Ďalší ľúbostný pár – Tamina a Paminu – vytvorili sopranistka Eva Hornyáková a vo svete žiadaný tenorista Pavol Bršlík. Eva Hornyáková sa partu zmocnila herecky uveriteľne a spevácky veľmi kultivovane, jej čistý soprán svietil vo všetkých polohách. Jediný nedostatok spočíval v hovorených replikách, kde, podobne ako väčšina protagonistov nezvyknutých na tento prejav, znela trochu neprirodzene a afektovane. O kvalitách Pavla Bršlíka niet pochýb. Jeho svieži, žiarivý, vo výškach krásne oblý a celkovo plastický hlas bol ozdobou večera. Škoda, že ho, tak ako väčšinu našich medzinárodne aktívnych spevákov, nevidíme na javisku Opery SND častejšie.
Tri hlavné postavy mali na javisku aj svojich detských partnerov – malého Papagenka (Matej Sabo), Paminku (Gauri Deáková) a Taminka (Jakub Árendáš). Obsadiť do rodinnej inscenácie deti bolo výborným ťahom, ktorý zaiste pritiahol množstvo najmladších divákov a urobil im predstavenie trochu bližším. Veľmi profesionálne výkony malých hercov navodzovali uvoľnenú a vtipnú atmosféru. Inscenácia sa stala ešte prístupnejšou pre širšie publikum i cieľovú skupinu rodín s deťmi tým, že pre všetky repliky hovorenej časti singspielu použili tvorcovia slovenský preklad s nemeckými titulkami, spievalo sa v nemčine. Preskakovanie medzi slovenčinou a nemčinou však občas znelo trochu cudzo a neprirodzene. Možno by stálo za zváženie preložiť celé dielo do slovenčiny, čím by sa ešte viac sprístupnilo mladšiemu publiku. Pre porovnanie, zaujímavé riešenie zvolil režisér pražskej inscenácie Vladimír Morávek (2015), keď k nemeckej vokálnej i hovorenej časti pridal postavu Mozarta, ktorý prekladal hovorené slovo do češtiny.

Ústredným motívom Čarovnej flauty je víťazný boj dobra so zlom, svetla s tmou, Sarastrovej ríše slnka s panstvom Kráľovnej noci. V role Sarastra – múdreho kňaza, ale tiež vrúcneho človeka a milujúceho otca – sa predstavil skúsený umelec Peter Mikuláš. Jeho príjemný bas znel najmä v strednom registri veľmi isto, mäkko, nesilene, len hlboká poloha mala menšiu rezonanciu a farebnosť. Herecky predviedol veľmi kvalitný výkon, ktorým podčiarkol dôstojný a vľúdny charakter svojej postavy. Technicky nesmierne náročného partu Kráľovnej noci sa ujala medzinárodne renomovaná sopranistka Ľubica Vargicová, no v oboch známych áriách podala nie príliš presvedčivý výkon. Predstieraný smútok, snaha získať si Tamina a silná energia, ktoré z nej mali vyžarovať v prvom čísle, sa stratili v prílišnej strnulosti dramatickejších častí, absentujúcej mozartovskej ľahkosti, nízkom volumene a neistote záverečných vysokých tónov. Ani vypäté koloratúry v azda najznámejšej árii Der Hölle Rache nezaspievala príliš štýlovo. Zaujímavý bol jej kostým, ktorý sa menil od pyšnej róby s postupne sa rozprestierajúcim pávím chvostom k jednoduchším šatám, čím Alexandra Grusková, ktorá sa popri scénografii postarala aj o kostýmy, trefne vyjadrila postupný úpadok moci a ega Kráľovnej noci.

V Čarovnej flaute použili Mozart so Schikanederom množstvo nápadných i skrytých symbolov, viažucich sa najmä na slobodomurárske hnutie, ktorého boli členmi. Svetozár Sprušanský sa rozhodol použiť popri nich aj rôzne popkultúrne prvky a symboly. Tak sa z troch dám (spevácky i herecky disponované Katarína Štúrová, Miriam Maťašová a Gabriela Hübnerová) stávajú pomstiteľky s pištoľami ako z akčných filmov, Sarastro vo finále vystupuje sťa kozmonaut v sprievode malých mimozemšťanov, plaviaci sa na svojej lodi/chráme svetla temnotou vesmíru. Na kolobežkách sa po javisku vozia traja géniovia (dobre pripravení členovia Bratislavského chlapčenského zboru) s krídelkami, vo futbalových dresoch s okom boha Re na hrudi a „magickými“ číslami na šortkách. Aj flauta, ktorá pomáha Taminovi napĺňať jeho poslanie, je inšpirovaná filmom: podoba meča z Hviezdnych vojen jej dala výzor „reálnej“ zbrane proti zlu. A napokon asi najvtipnejšia postava Monostatos – predstaviteľ tmy poukazujúci na fakt, že zlo je vlastne hlúposť – je tu vernou kópiou amerického wrestlera Hulka Hogana. Presvedčivo a spevácky veľmi kvalitne ho stvárnil tenorista Róbert Remeselník. Z rozprávky sa tak súčasne stáva inscenácia nasýtená odkazmi na zdroje, ktoré mnohí poznajú, no ich náhle zjavenie sa na javisku v mozartovskom singspiele akosi nedáva zmysel. Ale to bol zrejme zámer tvorcov: vyvolať v divákoch zmiešané pocity, ktoré vyústia do úsmevov nad bizarnosťou videného, a zároveň tým vyvážiť rozprávkovo-farebnú poetiku inscenácie.

Čarovná flauta z roku 2009, ktorá je na repertoári SND aj dnes, je rodinným predstavením. Na tom by nebolo nič zlé, ak by tak neznelo zadanie pre tvorcov väčšiny nových inscenácií. Tým sa ale stráca priestor pre nekonvenčnejšiu réžiu, ktorá by mohla imponovať divákom s vyššími nárokmi na súčasné divadlo. Na druhej strane je chvályhodné, že sa Opera SND snaží prilákať do svojich hľadísk aj mladšieho diváka, ktorý je u nás i vo svete vcelku zriedkavý.