Brnianska Čarovná flauta ako kúzelné sci-fi
Čarovná flauta Wolfganga Amadea Mozarta je pevnou súčasťou dramaturgických plánov operných domov po celom svete. Spleť symbolov slobodomurárskeho hnutia, prvkov svetského i náboženského života a filozofických úvah o ideálnom bytí – aj takto by sa dala v krátkosti charakterizovať literárna zložka Mozartovho posledného javiskového opusu. Do tejto siete vstupuje skladateľova geniálna hudba, ktorá obohacuje prostý text divadelného principála Emanuela Schikanedera a neustále podnecuje záujem dramaturgov, dirigentov a režisérov zaoberať sa týmto fantazijným opusom. Opera plná kúziel a dobrodružstva sa stala súčasťou decembrového predvianočného playlistu Národného divadla Brno, kde popri nej figurovali napríklad neodmysliteľný Čajkovského balet Luskáčik či Česká omša vianočná od Jakuba Jana Rybu.
Koncepcia známeho divadelného režiséra Miroslava Krobota a mladého scénografa Andreja Ďuríka sa opiera o sci-fi úkazy, ako sú neznáma galaxia, fiktívna planéta či nadpozemské bytosti. Magický pocit vyvolaný realistickým vyobrazením povrchu planéty je umocnený svetelným dizajnom a projekciou, ktorá oboznamuje publikum s príbehom ukotveným vo vesmírnom prostredí. Minimálna premenlivosť scénického vizuálu síce môže navodiť dojem jednotvárnosti, napriek tomu považujem toto sci-fi prevedenie za pôsobivé a v kontexte čitateľských preferencií žiakov aj populárne žánrové ukotvenie. Starší či konzervatívnejší divák však zrejme absenciu prvkov ľudového rozprávkového divadla pociťuje menej pozitívne.
Zamilovanú dvojicu Paminy a Tamina na recenzovanej repríze interpretovali Andrea Široká a Daniel Matoušek. Kým hlas sopranistky sa vyznačoval potrebnou jemnosťou, peknými pianami a zaoblenými výškami, tak interpretáciu tenorového partu aj napriek zvučnosti spevákovho hlasu sprevádzal pomerne silený vysoký register s absenciou sladkosti a mäkkosti tónu. V náročnej koloratúrnej role Kráľovnej noci sa predstavila slovenská sopranistka Eva Bodorová, ktorá v brilantnej interpretácii árie Der Hölle Rache deklarovala zmysel pre metrickú pulzáciu. Jej výkon sa vyznačoval dôslednou artikuláciou, intonačnou istotou i sviežosťou prejavu. Herecky veľmi prirodzeným a spevácky pôsobivým Papagenom bol Tadeáš Hoza, ktorý svoj part zaspieval s ľahkosťou, temperamentom a hravosťou. David Szendiuch interpretoval rolu Sarastra so znelými hĺbkami, ale určitou intonačnou labilitou vo vyšších polohách.
Orchester pod taktovkou dirigenta Ondreja Olosa uchopil Mozartovu hudbu s autentickou ľahkosťou, mäkkosťou, rytmickou presnosťou a typickou mozartovskou šťavnatosťou. Olos veľmi citlivo a pohotovo usmerňoval a korigoval zvukovú intenzitu telesa vo vzťahu k vokálnej zložke. Spevákom bol spoľahlivým partnerom po stránke metricko-rytmickej aj výrazovej. Hlasovo vyrovnaný operný zbor (naštudovanie Klára Složilová Roztočilová) suverénne a bez akýchkoľvek intonačných či tempových neistôt obohatil interpretačnú úroveň predstavenia a podieľal sa na jednotnosti inštrumentálnej a vokálnej zložky.
Brnianska Čarovná flauta, v ktorej je boj dobra so zlom ukotvený v nadzemských úkazoch, oslovuje primárne – no nielen – mladého diváka. Ruch v hľadisku plnom detí bol minimálny, čo svedčí o tom, že sa tvorcom podarilo zaujať aj najnižšiu vekovú kategóriu. Réžia a scénografia tlmočia príbeh o ideáloch existencie človeka podfarbený fantáziou. A že sa tento koncept nebude páčiť každému návštevníkovi? Čo viac si priať než záujem mladého publika – nielen o Mozartovu hudbu, ale operu ako takú.