VEČERA SO SEVILLSKÝM ZVODCOM
Na úvod musím priznať, že sa v hľadisku opery vyskytujem menej než sporadicky (rozumej takmer vôbec), hoci v detstve bol pre mňa najsilnejším a pre moje budúce smerovanie pravdepodobne determinujúcim práve zážitok z opery. V deviatich rokoch som videla operetu Netopier a možno práve vtedy som sa rozhodla, že divadlo je svet, v ktorom si želám dýchať. Potom sa môj kontakt s operou takmer úplne prerušil a obnovil sa až v súčasnosti.
Opera Wolfganga Amadea Mozarta Don Giovanni je neoddeliteľnou súčasťou top desiatky svetovo najuvádzanejších opier. A top bol aj večer v spoločnosti tohto nenapraviteľného lámača ženských sŕdc, archetypálneho erotomana, s ktorým literatúra pracuje už po stáročia. Príbeh Dona Juana ako prvý priniesol predstaviteľ španielskeho zlatého veku Tirso de Molina v diele Sevillský zvodca a kamenný hosť, ale zaujal aj ďalších velikánov drámy a prózy (Molière, Goldoni, Byron, Puškin a. i.). A jeho spracovanie v Opere SND s nečakanou intenzitou nadchlo aj mňa.
Príbeh muža, ktorého hnacou silou je libido, ergo túžba, vášeň, priam závislosť, nie je historizujúci. Naopak. Je veľmi súčasný. A vôbec nemusí ísť len o muža. Závislosť, ktorej podriaďujeme všetko, vrátane morálnych a etických normatívov, možno častejšie ako by sme si prali, vstupuje aj do našich životov. Zo záletníka Juana sa stáva nadčasový antihrdina, ktorého správaniu úplne rozumie i súčasník. Aj preto sa mi zdá sympatické a zároveň plne funkčné rozhodnutie režiséra Jozefa Bednárika nepokúšať sa o aktualizáciu príbehu v úpornej snahe „zosúčasniť“ dielo, ale práve v práci s dobovým kontextom hľadať, čo prežilo z postáv príbehu do dneška v nás samých.
Na scéne vidíme postavy v dobových kostýmoch Ľudmily Várossovej, ktoré sú harmonickou súčasťou „krvavého kúpeľa”, ktorý som odčítala v scénografii s dominanciou červenej. Perspektíva v tvare špirály, s ktorou dôvtipne a so zmyslom pre detail pracoval scénograf Vladimír Čáp, mi zasa pripomínala mušľu. Odkedy je človek človekom, „šumí” súčasníkom tragický príbeh hedonistu a vraha s neotrasiteľným egom, žijúceho len pre prítomný okamih bez strachu pred čímkoľvek a kýmkoľvek. A možno s najväčším strachom pred sebou samým? Strachom ako tieňom minulosti? Práve s tieňom sofistikovane pracoval aj scénograf. Neprestávalo ma udivovať, čo všetko scéna ponúkla – waw efektov celú sériu. A samozrejme, nechýbalo ani farebné svietenie, také príznačné pre fenomén slovenskej opery menom Jozef Bednárik. Libreto pracuje aj s nadprirodzenými javmi (hovoriacu sochu by sme dnes mohli považovať len za kolektívnu halucináciu), ale to neprekáža tomu, aby boli príbeh a jeho posolstvo zrozumiteľné a komunikatívne naprieč generáciami.
Nakoľko mi moje vedomosti a skúsenosti so spevom a hudbou nedovoľujú hodnotiť výkony protagonistov ani orchestra pod vedením dirigenta Tomáša Braunera, môžem sa podeliť len o laický zážitok. Napriek tomu, že na túto trojhodinovú opernú delikatesu som išla dosť unavená, chvíľami som mala pocit, že zvukové efekty a emotívne vibrácie, ktoré sa šírili z javiska a orchestriska, mali za následok nielen levitáciu mojej duše, ale aj moje telo sa priam fyzicky vznášalo v priestore sály, pomerne hojne obsadenej domácim aj zahraničným publikom. Hudba bola strhujúca a spevácke výkony jej energiu ešte umocnili.
Zvlášť pôsobivé boli pre mňa výkony speváčok (Simona Šaturová, Lenka Máčiková, Andrea Banásová), nasýtené pestrou škálou emócii, ktoré sa im darilo účinne preniesť i na mňa. Samozrejme, sympatie práve k ženským hrdinkám umocňovala aj téma diela, keďže žena sa v tomto príbehu zredukovala na objekt uspokojenia sexuálnej túžby a ženu-pomstiteľku. Všetky spevácke výkony boli presvedčivé, predvedené s interpretačnou istotou a dokonca s potrebnou rozsahovou rezervou, čo aj napriek náročnosti diela vzbudzovalo dojem ľahkosti a zdanlivej interpretačnej jednoduchosti. Mozart vystaval dielo s bravúrou, pretaviac v ňom celé svoje hudobné majstrovstvo. A tak Komtúrove slová: „Don Giovanni! A cenar teco m'invitasti!“ („Don Giovanni! Pozval si ma na večeru!“) režú, pália, pichajú. Tento pocit bol tým, čo aj po doznení posledného tónu vo mne pretrvalo. Akési varovanie, ktoré núti diváka prehodnotiť svoj vlastný život – postoje, myšlienky, skutky, konanie – či naopak, nekonanie.
Po ceste zo SND som sa, chrúmajúc orechy (svoju neskorú večeru), na chvíľu zastavila pri Dunaji, aby som pozrela do očí svojej vlastnej soche Komtúra postavenej zo spoločenských noriem, očakávaní, vlastného svedomia, podvedomia,... Aby som prehodnotila, či to čím a ako žijem nie je vlastne vstupenkou na Highway to Hell. No nie do toho mystifikovaného medzipriestoru, kde páni s kopýtkami prikladajú na oheň, ale do sveta melanchólie, depresie a úzkosti, ktorý robí zo života neznesiteľnú formu bytia už tu a teraz.
recenzované predstavenie: 20. 10. 2024