Človek ako „idée fixe“ v suite slobody
Sedemnásty november, Deň boja za slobodu a demokraciu, je nielen jedným zo spoločných sviatkov Čechov a Slovákov, ale i pripomienkou historického okamihu, ktorý zmenil kurz aj v smerovaní kultúrneho sektoru. Dramaturgia medzinárodného festivalu Janáček Brno 2022 ponúkla v tento sviatočný deň inštrumentálno-vokálny koncert v podaní českého svetobežníka, barytonistu Adama Plachetku, a orchestra Waleskej národnej opery (WNO), ktorý dirigoval hudobný riaditeľ tejto opernej scény, jeden z najvýznamnejších českých dirigentov súčasnosti, Tomáš Hanus.
Benjamín Britten, Antonín Dvořák, Richard Wagner, Leoš Janáček. Na prvý pohľad priam nezlučiteľná paleta rôznorodých kompozičných štýlov, na strane druhej štvorica skladateľov, ktorí vo svojich dielach obsiahli objemnú škálu metamorfóz ľudského života. Podľa slov dirigenta, ktorý sa počas večera viackrát prihovoril publiku, sa človek stáva idée fixe v suite slobody. Tú Hanus vystaval zo Štyroch morských interlúdií z Brittenovej opery Peter Grimes, Dvořákových Biblických piesní, z Prelúdia a Liebestod z Wagnerovej opery Tristan a Isolda a Janáčkovej Sinfonietty.
Úspech Brittenovho operného titulu podnietil skladateľa k rozhodnutiu integrovať jednotlivé operné scény do koncertnej suity. Orchester WNO zhmotnil meandre osudu rybára Grimesa v dôrazne artikulovanom rytme a pôsobivom výraze. Melodickou diferenciáciou nástrojových sekcií dosiahol dirigent ideálnu zvukovosť a súhru telesa.
Dvořákov populárny vokálny cyklus Biblické piesne, skomponovaný pre sólo hlas so sprievodom klavíra, prípadne orchestra, sa v tento večer zmenil na dialóg medzi spevákom a orchestrom, ktorý majstrovsky komunikoval a dotváral atmosféru jednotlivých žalmov. Interpretácia Adama Plachetku nebola len o korektnom a intonačne spoľahlivom spievaní. Texty žalmov sa zmenili na úprimne kajúcne, prosiace či oslavné modlitby. Ku každej prosbe, prirovnaniu, bolesti pristupoval spevák individuálne, čím dosiahol široký diapazón citového rozpoloženia veriaceho človeka.
Prelúdium k opere Tristan a Izolda predstavuje v dejinách hudby a teórie výrazný harmonický míľnik. Wagner ako „narušiteľ“ tonálnej harmónie sa v podaní orchestra WNO stal mágom toho najvznešenejšieho a najintímnejšieho. Žiadna disonancia, pomlčka, fráza neunikli pozornosti dirigenta vykresľujúceho najušľachtilejší ľudský cit, ktorému predchádza smrť bez trpkosti a bolesti. Interpretácia Wagnera bola pre mňa najmagickejšou chvíľou večera.
Záver programu patril Janáčkovej Sinfoniette plnej optimizmu a viery v lepšiu budúcnosť. Pôvodná skladateľova idea, koncipovať dielo ako vojenské fanfáry, sa pretransformovala do päťčasťovej orchestrálnej suity. Janáček v nej ponúka radosť zo slobody, avšak s troma výstražnými signálmi v piatej časti Andante con moto: to, čo je dnes samozrejmosťou, môže byť zajtra minulosťou. I v tomto čísle zúročil orchester WNO svoje interpretačné – technické i výrazové – majstrovstvo, veľkolepý zvuk telesa obohatili členovia Ústrednej hudby Armády ČR.
Hostia z waleského Cardiffu priniesli do Brna suitu slobody vyskladanú zo štyroch silných obrazov: Brittenovho Mora ako symbolu ponorenia sa do hlbín slobody, Dvořákových Biblických piesní ako symbolu viery a slobody, Tristana a Izoldy, kde slobodná láska zaľúbencov splanie až po smrti, avšak bez trpkosti a bolesti, a napokon Sinfonietty ako Janáčkovho posolstva o tom, že o slobodu je potrebné stále bojovať. Diferentne koncipované diela sa spojili vo vynikajúcej interpretácii, ktorú publikum odmenilo neutíchajúcim aplauzom. Oslava historického momentu v dejinách bratských národov sa obišla bez hymny, vlajok a skandovania, avšak o to kultúrnejšie, slobodnejšie a ľudskejšie.