Eugen Onegin – hudobne presvedčivý, inscenačne fádny
Uplynulý víkend sa v Opere SND odohrala druhá premiéra aktuálnej sezóny: historicky dvanáste naštudovanie diela Piotra Iľjiča Čajkovského Eugen Onegin. Titul sa do repertoáru vracia osem rokov po derniére predchádzajúcej inscenácie v réžii Petra Konwitschného z roku 2005.
Mágovi ruského romantizmu patrí v dejinách hudby špecifické miesto: reprezentuje ruský kolorit postavený na pilieroch západoeurópskej hudobnej kultúry. Citovo rozloženého skladateľa, po neúspešnom manželstve hľadajúceho narušenú integritu, inšpiroval rovnomenný veršovaný román Alexandra Puškina. Prelomové literárne dielo, kde vnútorné premeny postáv dominujú nad tradičným romantickým pátosom či heroizmom, pretavil Čajkovský do hudobne opojnej partitúry s plastickými, psychologicky vrstevnatými hrdinami, ktorí sú schopní tlmočiť svoje city aj dnešnému divákovi.
Režisér Pavol Smolík rozohral príbeh v uzavretom scénickom priestore scénografa Mareka Hollého. Jeho základ – drevom obložené steny – ostáva počas celého deja nemenný, zmeny v lokácii sa realizujú len presunmi stolov a stoličiek, prípadne prostredníctvom jednoduchého videoartu a svetelnej réžie. Výraznejšia zmena vizuálu nastáva iba v piatom obraze, keď sa z pódia stáva stiesnené miesto so zníženým stropom, kreované ako mŕtvy les. Onegin a Lenskij túžia po zmierení, no spoločenské konvencie im ho znemožnia, smrti sa nedá uniknúť.
Nová inscenácia má trojité obsadenie hlavných postáv, na víkendových premiérach sa predstavili dve z nich. Soprán Evy Hornyákovej má pre Tatianu optimálnu dramatickú nosnosť, vnútorný svet postavy tlmočí subtílnymi piánami. Jej vysoký register znie presvedčivo, len vo vypätých emóciách občas stráca sviežosť a lesk. V listovej árii herecky uveriteľne ilustrovala odvahu a túžbu Tatiany po láske. Jolana Fogašová sa prezentovala výraznou hereckou akciou, zmyslom pre farebný kolorit tónu a pružným dynamickým zázemím, no spodné tóny strácali zvukovú nosnosť. Aleš Jenis vybavil Onegina mäkkým, zaobleným tónom, vo výrazovej rovine ho predostrel ako citovo chladného človeka. V záverečnom výstupe s Tatianou by sa žiadala väčšia zvuková intenzita a strhujúcejšie herecké nasadenie. Práve nimi naplnili vrcholnú scénu Jolana Fogašová a Pavol Remenár, ktorí bez akýchkoľvek pozlátok prezentovali vypäté emócie, bezradnosť, zúfalstvo. Remenár herecky dokonale porozumel postave Onegina, no spevácky mu chýbala elegantnejšia fazóna.
V postave Lenského zúročil bohaté medzinárodné skúsenosti Pavol Bršlík. V árii Kuda, kuda, vi udalilis publiku pretlmočil strach, úzkosť, beznádej, ale aj túžbu po opätovnom priateľstve s Oneginom. Jeho hlas znel po celý večer šťavnato, iba v najvyšších tónoch pôsobil trochu hranato. Aj Tomáš Juhás bol suverénnym interpretom Lenského, vybavený sviežim tenorom a kompaktným, zaobleným tónom. Postavu Oľgy stvárnila Terézia Kružliaková so spontánnou presvedčivosťou, jej nosný mezzosoprán znel farebne a vyrovnane. Aj Monika Fabianová sa v tejto postave prezentovala suverénnym tónom a pevnou intonáciou. Part statkárky Larinovej stvárnila Katarína Hano Flórová šťavnatým, pohyblivým, farebne bohatým hlasom, rovnako alternujúca Ľubica Vargicová pôsobila presvedčivo, sviežo a sýto. Jozef Benci ako Gremin bol interpretačne stoickým kniežaťom so sonórnym basom, hoci nie každý tón znel dostatočne klenuto. Tento aspekt zúročil Gustáv Beláček, ktorý sa farbou i frázovaním priam integroval do emóciami nasýtenej Čajkovského hudby.
Autorom hudobného naštudovania je šéfdirigent súboru Tomáš Brauner. Orchester širokým dynamickým diapazónom a homogénnou zvukovosťou odkryl nuansy obsažnej Čajkovského partitúry, škoda len tempových neistôt, najmä pri spoločných nástupoch so zborovým telesom. To pod vedením Jana Rozehnala prispelo k hodnote naštudovania zvukovou jednotnosťou a farebnou kompaktnosťou hlasových sekcií.
Puškinov román i Čajkovského opera patria vo svojich druhoch umenia k prelomovým opusom. Diváci sa v bulletine dočítajú o nadčasovosti diela, narušení spoločenských konvencií, o jeho modernom duchu. Otázkou zostáva, do akej miery tieto danosti zúročil inscenačný tím a či dostatočne využil potenciál operného titulu. Náročnejší divák mohol z predstavenia odchádzať s pocitom nenaplnených očakávaní.
Recenziu si môžete vypočuť v rozhlasovom spracovaní, ktoré bolo odvysielané v premiére 13. 3. 2026 na Rádiu Devín: https://devin.stvr.sk/clanky/reflexia-a-kritika/437392/operna-recenzia-eugen-onegin