Here I am Orlando
Ani muž, ani žena, ale dokonalosť oboch pohlaví. Taký je hrdina najnovšej opery slovenskej skladateľky Ľubice Čekovskej Here I am, Orlando, ktorej svetová premiéra sa uskutočnila v júni tohto roku v brnianskom Janáčkovom divadle. Libreto Viktorie Knotkovej inšpirované románom Orlando Virginie Woolfovej z roku 1928 je mozaikou svedectiev o Orlandovom tristoročnom živote. Tie zaznievajú z úst dôležitých svedkov počas súdu rozhodujúcom o tom, či má Orlando aj v ženskom tele právo na majetok, ktorý zanechal v Anglicku, keď bol ešte mužom. Ale je Orlando skutočne ženou? A žije vôbec? Možno jeho záhadnú premenu brať vážne? Bolo by to predsa zvrátené... aspoň v očiach viktoriánskej spoločnosti, ktorá ho súdi.
Po rôznorodých tvrdeniach o identite Orlanda sudca nakoniec rozhodne, že je predsa len ženou, a tak stráca všetky mužské práva. Príbeh však končí šťastne, objavuje sa kráľovná Alžbeta I., ktorá obracia pozornosť k faktu, že nie je dôležité, akú schránku obývame, ale akí sme a či dokážeme žiť svoj život naplno a v prítomnom okamihu. Orlando ešte nastavuje nevraživej spoločnosti zrkadlo a po boku svojej rodiny odchádza zo zatuchnutej súdnej siene, aby mohol ochutnať ovocie zo všetkých stromov v záhrade sveta.
V Knotkovej librete sa, podobne ako vo Woolfovej románe, stretáva viacero literárnych štýlov korešpondujúcich s opisovanou dobou. Prevažujúca angličtina je, tak ako samotný Orlando, konfrontovaná s inými kultúrami a ich jazykmi, a teda aj s inými pohľadmi na svet. Nechýbajú ani citácie a parafrázy výrokov známych osobností píšucich o boji jednotlivca proti tlaku spoločnosti, ktoré podľa Knotkovej vyjadrujú neustálu aktuálnosť problému a dávajú utlačovaným možnosť nadväzovať na úsilie ich predchodcov.
S časopriestorovou rôznorodosťou Orlandovej cesty pracuje aj skladateľka. Cítiť tu silnú inšpiráciu renesanciou a barokom, objavujú sa i lokálne odtiene nasiaknuté európskymi predstavami o Oriente či Rusku, nechýbajú náznaky filmovo-kompozičného slovníka. No žiaľ, hudba neraz zaniká v neprimerane hutnom toku textu. Vyniknúť jej nepomáha ani dirigent Robert Kružík, ktorý ju vedie skôr ako podmaz pre často nezrozumiteľné slová,čím sa divákova pozornosť zbytočne vypäto upriamuje na titulky.
Režisér Jiří Heřman so scénografom Draganom Stojčevským zasadili dej opery do univerzálneho a technicky funkčného priestoru súdnej siene. Jej základné obrysy zostávajú na javisku po celý čas a spájajú tak jednotlivé výjavy v jeden celok. Rovnakú úlohu plnia súdna porota a obecenstvo, ktoré sú organicky integrované do druhej dejovej línie. Zatiaľ čo sudca a zapisovateľka pozorne a s odstupom načúvajú, prihliadajúci dav sa nebojí priamo zapájať do diania a komentovať ho. Neustále sa opakujúci princíp striedania súdu s ilustratívnym zobrazením svedectiev však po čase pôsobí strnulo a začína nudiť. S druhým dejstvom, ktoré sa sčasti odohráva na samom začiatku príbehu v alžbetínskom a neskôr jakubovskom Anglicku, prichádza zmena slohu, ktorá je najviac citeľná v melodickej podmanivosti hudby, ale i v štylizovaných kostýmoch Alexandry Gruskovej vychádzajúcich z dobovej módy či v tanečných choreografiách Jana Kodeta.
Inscenačný tím zvolil ideálne herecko-vokálne obsadenie. Prispela k tomu aj snaha Ľubice Čekovskej prispôsobiť hudobné party dispozíciám jednotlivých spevákov. Ako Orlando sa zaskvel sopranista Maayan Licht. Podal vyrovnaný výkon pohybujúci sa od excentrickej hravosti až po romantickú skľúčenosť nádejného básnika a zároveň naplno využil skúsenosti s interpretáciou staršej hudby. Jeho ženská polovička, Orlanda v podaní Markéty Cukrovej, pôsobila o čosi menej výrazne, akoby predstavovala dobovými konvenciami zviazanejšiu časť ich spoločného ja. Obsadenie Orlanda/Orlandy dvoma spevákmi – mužským sopránom a ženským mezzosopránom – umožnilo nápadito farebný súzvuk hlasov i lepšiu ilustráciu jeho/jej rodovej neukotvenosti. Zvlášť efektne vyzneli scény, v ktorých sa jedna časť Orlanda s odstupom díva na svoju polovičku, aby lepšie pochopila seba samú ako celok. Silným zážitkom bol aj krátky výstup Magdy Vášáryovej ako Alžbety I. S kráľovskou dôstojnosťou a výbornou anglickou výslovnosťou recitovala sťa autorita hodná úcty slová na obhajobu svojho nevinného, po ktorých už nebolo čo dodať.
Recenziu si môžete vypočuť v rozhlasovom spracovaní, ktoré bolo odvysielané v premiére 24. 10. 2024 na Rádiu Devín:
https://devin.rtvs.sk/clanky/reflexia-a-kritika/380938/operna-recenzia-here-i-am-orlando-opery-nd-brno