Monotematická dišputa o Otavovej Jenůfe alebo Dá sa nazerať na operný opus prostredníctvom výtvarného jazyka?

Autor: Dominika Horváthová, 22 rokov, Bratislava

Význam scénografickej zložky v divadelnom umení je priam nepostrádateľný. Scénografia patrí k činiteľom, ktoré spoluutvárajú a spoluurčujú celkový koncept aj obraz divadelného diela. Nič na tom nezmenia ani špekulácie pochybovačov o jej dôležitosti. Keď sa diváci usadia v hľadisku, ako prvé ich po zdvihnutí opony upúta iluzívne, štylizované či metaforické scénické a kostýmové riešenie divadelného tvaru. Práve z tohto uhla pohľadu sa pozrieme na inscenáciu Janáčkovej opernej drámy Její pastorkyňa (SND, 2012, uvádzaná pod názvom Jenůfa) v réžii Martina Otavu.

V jednoduchosti je krása, hovorí známe slovenské príslovie. V tomto duchu sa niesla aj odfolklorizovaná, ale stále rustikálne pôsobiaca scénografická vízia Jenůfy. Javiskový konceptualista Ján Zavarský a kostýmový výtvarník Peter Čanecký spolupracovali už niekoľko ráz, ako profesionáli i vysokoškolskí pedagógovia, ale vizuálne pôsobivá Jenůfa bola ich prvou spoločnou opernou produkciou. V hracom priestore Sály opery a baletu SND vytvorili metaforickú, ale výpovednú a výtvarne pútavú kompozíciu, ladenú v jemných, zemito farebných kombináciách. Scénografická idea mala vnútornú logiku, bola vzdušná a funkčná. Výtvarníci sa nesnažili priniesť nové formy, využili to, čo je pre nich a ich tvorbu charakteristické ‒ dominantný významotvorný prvok (Zavarský) a úsporné kostýmy bez dekoratívnych prvkov(Čanecký). 

A ako sa prejavila vyššie spomenutá metaforickosť? Inscenátori vedome pracovali s rozdelením javiska na dve polovice. Idealizovaná zadná časť bola v jasnom protiklade s prostým voľným proscéniom, kde sa odohrávali dramatické situácie. Toto priestorové riešenie zrkadlilo romantizujúcu tendenciu, keď ľudia život na vidieku prikrášľujú a nevnímajú ho kriticky. Existencia v dedinskom prostredí si však žiada veľa odvahy, pričom v 19. storočí, kedy sa dej Janáčkovej opery odohráva, to bolo ešte zložitejšie než v súčasnosti. 

Čo sa týka  významotvorného prvku, Zavarský do scénického priestoru umiestnil opakovane sa pohybujúce, opulentne veľké mlynské koleso. Dalo sa čítať ako symbol zacyklenosti bytia, spleti rodinných a milostných vzťahov, túžob, vášní i stratených ilúzií. Pre výtvarnú poetiku autora kostýmov Petra Čaneckého je príznačné empatické vnímanie kostýmu vo vzťahu k hercovi či herečke: kostým považuje za jeho/jej najbližšieho partnera. Ďalším typickým znakom Čaneckého rukopisu je práca s elimináciou a štylizáciou. V Jenůfe síce rešpektoval odev ľudovej kultúry, no kostýmové návrhy výrazne odľahčil a vyhol sa gýčovitému narábaniu s folklórnym koloritom či ornamentmi, čím akcentoval predovšetkým vnútorné rozpoloženie jednotlivých postáv.

Bratislavská Jenůfa potvrdila tézu, že na operný opus sa dá nazerať prostredníctvom výtvarného jazyka. Analýzy scénografickej výpravy sa netreba báť, len o nej treba rozmýšľať v širších súvislostiach. Disponuje totižto špecifickou šifrovanosťou, fascinujúcou živosťou a nevyčerpateľnou fantáziou.

Partnerské divadlá:

Hlavný
organizátor

Hlavný partner
Z verejných zdrojov podporil

Partner
projektu

© 2022 SC AICT