ZÁSNUBY V SNE
Popri snehovej nádielke priniesol tretí novembrový víkend do Prahy aj operu Hansa Krásu Zásnuby v sne. Inscenáciu, ktorá vznikla v koprodukcii ostravského Národného divadla moravskosliezskeho a pražského Národného divadla, uviedli na doskách Štátnej opery v rámci projektu Musica non grata.
Zásnuby v sne zazneli v Prahe už po tretí raz. Na scéne Nového nemeckého divadla sa v roku 1933 konala ich svetová premiéra, potom sa dielo na dlhšiu dobu stratilo a až v roku 1994 sa vďaka objaveniu partitúry dočkalo ďalšej „premiéry“ na rovnakých doskách ako po prvýkrát, tentoraz už pod inštitucionálnou hlavičkou Štátnej opery. Najnovšia, aj keď v Prahe len hosťujúca, inscenácia ostravského operného súboru vznikla v rámci cyklu Opery terezínskych skladateľov vo februári tohto roku.
Dielo otvára monologický prológ Archivára mesta Mordasov, ku ktorému prišiel románopisec Fiodor Michajlovič Dostojevskij s prosbou, aby mu porozprával príbeh o nepodarených zásnubách Ziny a starého Kniežaťa. Samotný dej sa odohráva v dome Márie Alexandrovny, matky hlavnej hrdinky Ziny. Tá miluje chudobného liberálneho učiteľa Feďu, ju miluje vypočítavý príbuzný Kniežaťa Pavel a „ľúbostný štvoruholník“ uzatvára Knieža, ktoré sa do nej vďaka Máriiným intrigám tiež zaľúbi.
Zina ako príslušníčka hrdej malomeštiackej vrstvy nemôže smrteľne chorému Feďovi dostatočne opätovať svoju lásku, ba ani ho navštíviť v nemocnici, nieto sa oňho ešte starať. Jej matka má s ňou iné plány. Keď sa v ich dome objaví bohaté staré Knieža, snaží sa ju za každú cenu vydať a tým zvýšiť sociálny status rodiny. Svoj úmysel zaobaľuje do krásnej vízie sebaobety – ak sa zaňho Zina vydá, môže Feďovi zaplatiť liečebný pobyt na Madeire. A keď Knieža o pár rokov zomrie, bez výčitiek si zoberie Feďu, ale už ako bohatá, zabezpečená vdova.
Matkine intrigy fungujú, Zina okúzli hosťa svojím spevom a krásnym zovňajškom. Knieža sa do nej zaľúbi a po zásnubách si ide pospať. Zobúdza sa v prítomnosti Pavla. Ten sa chce zbaviť konkurenta, ktorého sám priviedol do domu, a presvedčí ho, že všetko bol len sen. Pred očami klebetných žien z celého mesta sa však Knieža zo Zininých úst dozvedá o podvode, ktorý na ňom chceli spáchať. Mária Alexandrovna zostáva navždy zahanbená, Pavol bez ženy, Knieža šťastne slobodné a Zina s čistým svedomím, no bez Feďu, ktorý medzitým opustený zomrel. S poslednými tónmi sa ešte dozvedáme, že matka Zinu neskôr vydala za bohatého guvernéra niekde ďaleko na východe.
Zatiaľ čo dej sa podľa libreta, mien postáv a niekoľkých symbolov na scéne odohráva v Rusku, v hudbe toho veľa typicky ruského nie je. Hans Krása ju poňal ako koláž inšpirovanú hudobnou literatúrou prvej tretiny 20. storočia. Cítiť inšpiráciu Richardom Straussom, Alexandrom Zemlinským, Arnoldom Schönbergom, Igorom Stravinským, Leošom Janáčkom i vtedy populárnym jazzom, hravo pôsobí krátky návrat o sto rokov späť v podobe parafrázy Belliniho Normy.Nejde však o primitívny eklekticizmus. Krása je svojbytným skladateľom, ktorý pretvára bohaté podnety doby do osobitého hudobného rozprávania. Operu naštudovali dvaja dirigenti, Adam Sedlický a hudobný riaditeľ NDM Marek Šedivý. Pri pražskom hosťovaní si orchester NDM pod vedením druhého z nich vskutku majstrovsky poradil s mnohými štýlovými nástrahami a rôznofarebné odtienky partitúry vyskladal do pôsobivého celku.
Režisér Jiří Nekvasil sa na sociálne problémy ruského vidieka 19. storočia pozerá s humorom a nadsádzkou. Každá z postáv je vďaka rôznofarebným historizujúcim kostýmom (Marta Roszkopfová) jasne zvýraznená a na jednoduchej šedej scéne (Daniel Dvořák) vystupuje zreteľne do popredia. Prehľadnosť je podporená aj úvodnou scénou, v ktorej Archivár (Roman Vlkovič) popri inom predstavuje „hrdinov“ svojho príbehu. Zina oblečená v nevinnej bielej sa po javisku kĺže ako prízrak: je síce prítomná, ale nik ju nevidí, nevníma, neberie do úvahy – a pritom každé konanie, zdá sa, rozhoduje o jej budúcnosti. V kontraste k tejto neprítomnosti obzvlášť účinne pôsobí výstup, v ktorom odhaľuje chystaný podvod so svadbou. Razom sa z nej stáva svojprávna žena nebojácne si stojaca za pravdou a láskou, v ktoré verí. V hlavnej role sa zaskvela sopranistka Veronika Rovná.
Vizuálnym opakom Ziny je Mária Alexandrovna, odetá v čiernom. Temnotu zámerov aspoň navonok vyvažuje jej predstaviteľka Lucie Hilscherová herectvom s množstvom pretvárky a milých zaliečavých pohľadov. Pavol Kubáň v role Kniežaťa sa pohybuje medzi dôstojným výrazom, ktorý spoločnosť očakáva od muža jeho postavenia, a uvoľneným humorom v súkromných scénach, pričom jeho herectvo i mäkký, farebný barytón svojou úprimnosťou podnecujú k súcitu s oklamaným šľachticom. Komicky pôsobí dvojica pestro šatených postáv – Pavel a Nastasja. Spoločne, aj keď každý s iným cieľom, sa snažia znemožniť Zinu a jej matku pred celým mestom. Pavla s istotou stvárnil Jorge Garza a jeho kumpánku Irena Parlov, ktorej občas až agresívne prierazný mezzosoprán skvelo dotváral klebetnícku povahu Nastasje.
Nastasjinu schopnosť byť vždy v správny čas na správnom mieste umocňujú jej nečakané príchody cez poklopy spopod javiska. Podobne vynaliezavo sa na scéne zjavujú i posteľ či štylizovaný klavír, na ktorom hrá Zina pred Kniežaťom. Scénografia je veľmi jednoduchá a hlavne funkčná. Prostredie domu popri zmienenom nábytku dotvárajú už len freudovská pohovka a plagáty so surreálnymi vyobrazeniami rôznych predmetov typických pre ruskú meštiacku domácnosť, ktoré visia zo stropu. Dominantným, aj keď s ohľadom na farebné ladenie mierne rušivým prvkom je obraz Emila Fillu Čitateľ Dostojevského (1907) symbolizujúci Feďu sediaceho v kresle, ktorý je umiestnený na zadnom prospekte. Má síce svoje opodstatnenie (keď Feďa zomrie, dajú naň čiernu stužku), no pôsobí ilustratívne.
Podobný problém s prvoplánovosťou sa v inscenácii vyskytuje ešte raz. Fakt, že sa libretisti Rudolf Fuchs a Rudolf Thomas inšpirovali Dostojevského novelou Strýčkov sen, je divákom pripomínaný počas celého večera. Popri štylizovaných tanečných kreáciách uniformne odetých figúr s papierovými hlavami slávneho spisovateľa (Balet NDM a externisti) sa na publikum pozerá jeho portrét umiestnený na šepkárskej búdke. Tento úplne zbytočný prvok nielenže ruší celkovú estetiku scény, no evokuje dojem, akoby tvorcovia pochybovali o inteligencii publika, ktorému treba pre istotu ešte raz zdôrazniť, kto je autorom námetu.
Ani táto výhrada však nemení nič na tom, že Zásnuby v sne sú veľmi pôsobivou inscenáciou, ktorá by si vo vyše miliónovej českej metropole zaslúžila omnoho plnšie hľadisko, než pri novembrovom ostravskom hosťovaní.