Pomsta sa nevypláca. Ani v opere.
Profilový predstaviteľ francúzskeho romantizmu Victor Hugo, jeden z najvýznamnejších operných skladateľov Giuseppe Verdi a momentálne jeden z najlepších slovenských barytonistov Daniel Čapkovič sú predpokladmi skvostného operného zážitku.
Operu Rigoletto skomponoval Verdi podľa Hugovej drámy Kráľ sa zabáva. Centrom diela je tragédia človeka na okraji spoločnosti. Charakteristika postáv je ostro vykreslená, v popredí stojí dráma a humanistické posolstvo. Operný súbor SND sa po takomto titule rozhodol siahnuť možno preto, že je to overená klasika, ktorou sa predsa nič nemôže pokaziť. Ale je to ozaj nepísané pravidlo?
Prvú vec, ktorú si diváci v inscenácii nemeckého režiséra Martina Schülera všimnú, je nádherná mramorová podlaha a žena ležiaca na gauči obklopenom prázdnymi sklenenými fľašami, ktorú neskôr členovia mužského zboru bezcitne hodia do jamy. Na recenzovanom predstavení to v publiku vyvolalo pobúrenú reakciu. Scéna (Hans Dieter Schaal) a kostýmy (Susanne Thomasberger) nekorešpondujú s dobou deja, ale boli koncipované na moderné prevedenie. Scénografia sa však občas stáva nefunkčnou, napríklad v prípade dvoch pohyblivých stien na scéne. Pre ich diagonálne vytočenie diváci nemali šancu vidieť, čo sa odohráva v stene orientovanej proti ich zornému uhlu. Nefunkčným sa stalo aj výtvarné vyobrazenie blesku na zadnej stene v treťom dejstve, zatiaľ čo boli do pozadia vytvárané zvuky búrky. Kostýmy pôsobili v mnohých ohľadoch prvoplánovo. Mužský zbor mal v prvom dejstve odohrávajúcom sa v paláci na hlavách býčie rohy, čo malo znázorňovať zvieraciu pudovosť a chtivosť. Neskôr to boli zase šatky na očiach mužského zboru, ktoré mohli symbolizovať ich vedomú zaslepenosť voči aristokratickej neprávosti.
Polemické boli niektoré mizanscény, najmä v treťom dejstve, napríklad príliš náznaková Vojvodova choreografia s kordom. Za nešťastnú voľbu považujem dvojité zobrazenie umierajúcej Gildy na scéne počas posledného dueta s Rigolettom. Pri ňom ležalo mŕtve telo Gildy a z pozadia sa vynorila jej predstaviteľka, ktorá musela celú záverečnú scénu odspievať zahalená veľkým bielym tylovým závojom, ktorý mal zrejme predstavovať už len duchovnú stránku jej postavy. Smútočnú atmosféru napokon definitívne pokazil Vojvoda, spievajúci fragmenty slávnej árie La donna è mobileuž v bezpečných priestoroch svojho paláca, pričom podľa libreta by sa v tej chvíli mal nachádzať ešte v blízkosti Rigoletta a Gildy.
Pred začatím bolo divákom oznámené, že predstaviteľ Rigoletta je v hlasovej indispozícii. Divácke sklamanie po tejto správe bolo viditeľné. Napriek tomu Daniel Čapkovič predviedol úctyhodný výkon, čo publikum ocenilo niekoľkonásobným intenzívnym potleskom. Chvályhodný bol aj jeho herecký prejav, ktorý bol sprevádzaný neustálym a teda náročným krívaním a výraznými gestami. Spevácky a rovnako aj herecky excelovala sopranistka Mariana Sajko v postave Gildy. Výborne pracovala s dychom a dramatickými pauzami. Diváci s vycibreným sluchom si však mohli všimnúť, že pri árii Caro nome bola miestami mierne pod tónom. Hosťujúci tenorista Aleš Briscein odspieval part Vojvodu slušne, avšak emócia do publika neprešla. Bola to škoda najmä pri jeho interpretácii árie Parmi veder le lagrima. Mladý barytonista Jinxin Chen v postave Monteroneho zaujal najmä hlbokou polohou hlasu, ktorý avšak ešte nie je vždy dostatočne znelý, na rozdiel od materiálu skúseného dlhoročného sólistu SND, basistu Petra Mikuláša v postave krčmára a vraha Sparafucileho. Monika Fabianová ako Maddalena sa so svojím mezzosopránom až tak výrazne nepresadila. Mužský zbor správne odhadol intenzitu dramatickosti v speváckom prejave. Predstavenie malo primeraný temporytmus aj zásluhou dirigenta Martina Leginusa. Orchester ukážkovo splnil svoju úlohu a navádzal divákov k emocionálnemu vzplanutiu.
A aká je teda odpoveď na otázku z úvodu tohto textu? Nuž, všeobecne známy a obľúbený titul nemusí byť vždy zárukou úspechu. Nie je ľahké skombinovať divácke očakávania a snahu inscenátorov vložiť do inscenácie niečo nové. No aj napriek čiastkovým výhradám, návšteva recenzovaného predstavenia Rigoletta bola hodnotne stráveným časom.